70-te roky 20. storočia predstavujú v slovenskej hudobnej kultúre obdobie pozoruhodnej dynamiky a rozmanitosti. Napriek zložitému spoločensko-politickému kontextu, charakterizovanému normalizáciou, sa v tomto desaťročí etablovala generácia skladateľov, ktorí nielenže nadviazali na predchádzajúce vývojové tendencie, ale zároveň priniesli nové impulzy a formovali charakter slovenskej hudby na ďalšie desaťročia. Aby sme pochopili význam tohto obdobia, musíme sa pozrieť na konkrétne osobnosti a ich diela, ktoré hmatateľne prispeli k utváraniu hudobnej histórie Slovenska.
Začnime sIljom Zeljenkom (1932-2007), skladateľom s neprehliadnuteľným rukopisom, ktorého tvorba v 70. rokoch dosiahla výrazný vrchol. Zeljenka bol známy svojím experimentovaním a hľadaním nových zvukových farieb. Jeho hudba, často inšpirovaná minimalizmom a novou jednoduchosťou, sa vyznačovala originálnou rytmikou a melodikou. V 70. rokoch Zeljenka vytvoril diela akoSymfónia č. 3 (1975), ktorá je príkladom jeho zrelej symfonickej tvorby, čiMusica Slovaca (rôzne verzie počas 70. rokov), dielo, ktoré prenikavo reflektuje slovenské hudobné tradície, avšak v modernom a osobitom jazyku. Jeho prínos spočíval v posúvaní hraníc tradičného chápania hudobnej formy a výrazu. Zeljenka svojím prístupom ovplyvnil viacerých mladších skladateľov a stal sa tak kľúčovou postavou slovenskej hudobnej avantgardy.
Ďalším významným menom jeEugen Suchoň (1908-1993), hoci jeho najzásadnejšie diela vznikli skôr, aj v 70. rokoch bol aktívny a jeho vplyv na slovenskú hudbu bol stále enormný. Suchoň, považovaný za zakladateľa slovenskej národnej opery, sa v 70. rokoch venoval predovšetkým komornej a vokálnej tvorbe. Hoci sa možno nevyznačoval radikálnym experimentovaním ako Zeljenka, jeho hudba si zachovala vysokú umeleckú úroveň a majstrovstvo kompozície. Jeho diela, aj z tohto obdobia, sú preniknuté hlbokým citom pre slovenský folklór a melodiku. Suchoňova autorita a umelecký kredit boli v 70. rokoch neotrasiteľné a jeho prítomnosť udávala tón v slovenskom hudobnom živote.
V kontraste k Suchoňovi a Zeljenkovi stojí tvorbaJána Cikkera (1911-1989). Cikker, podobne ako Suchoň, patril k staršej generácii, ale v 70. rokoch bol stále veľmi aktívny, predovšetkým v oblasti opery. Jeho opery, ako napríkladRozsudok (1979), sa vyznačujú dramatickou silou a hlbokým psychologickým ponorom do postáv. Cikkerova hudobná reč je expresívna a emocionálne bohatá, s dôrazom na dramatický účinok. Jeho operná tvorba predstavuje významný pilier slovenskej opernej literatúry a aj v 70. rokoch Cikker potvrdzoval svoje majstrovstvo v tomto žánri.
Nemôžeme zabudnúť ani naDezidera Kardoša (1914-1991), ktorý v 70. rokoch pokračoval v rozvíjaní svojho osobitého štýlu, spájajúceho prvky neofolklóru s modernými kompozičnými technikami. Kardoš bol známy svojou symfonickou tvorbou, v ktorej často reflektoval témy slovenskej histórie a kultúry. JehoSymfónia č. 5 "O človeku" (1976) je rozsiahle dielo, ktoré demonštruje jeho majstrovstvo v orchestrácii a dramatickom budovaní. Kardošova hudba je charakteristická svojou monumentalitou a epickým rozmerom.
Medzi skladateľov strednej generácie, ktorí sa výrazne presadili v 70. rokoch, patríJuraj Beneš (1940-2004). Benešova tvorba sa vyznačovala intelektuálnou hĺbkou a experimentovaním s novými kompozičnými postupmi, často s využitím aleatoriky a grafickej notácie. Jeho diela z 70. rokov, ako napríkladSymfónia č. 1 (1970), prezentujú moderný zvukový jazyk a hľadanie nových výrazových možností. Beneš bol predstaviteľom analytického a konceptuálneho prístupu k hudbe a jeho tvorba obohacovala slovenskú hudobnú scénu o nové, nekonvenčné prístupy.
Ďalším dôležitým skladateľom strednej generácie bolRoman Berger (1930-2020). Berger, pôvodom z Poľska, sa stal významnou postavou slovenskej hudobnej kultúry. Jeho tvorba bola hlboko filozofická a duchovná, často reflektovala existenciálne otázky a morálne dilemy. V 70. rokoch Berger vytvoril rad významných diel, napríkladExodus (1971) pre orchester, ktoré sa vyznačujú hĺbkou myšlienkového obsahu a originálnym hudobným jazykom. Bergerova hudba je náročná na posluch, ale zároveň mimoriadne podnetná a obohacujúca. Jeho prínos spočíva v prepojení hudby s filozofickým myslením a v hľadaní hlbších významov v hudobnom umení.
Medzi mladšiu generáciu skladateľov, ktorí začali prenikať do povedomia v 70. rokoch, patríVladimír Godár (*1956). Hoci jeho najvýraznejšia tvorba sa rozvinula až v nasledujúcich desaťročiach, už v 70. rokoch bolo cítiť jeho talent a originálny prístup k hudbe. Godár sa spočiatku venoval experimentálnej hudbe, ale postupne sa preorientoval na tonálnu hudbu s výraznými melodickými prvkami a inšpiráciou v staršej hudbe. Jeho skoré diela z 70. rokov naznačovali jeho budúci vývoj a originalitu, ktorá sa naplno prejavila neskôr.
Po preskúmaní konkrétnych skladateľských osobností a ich diel môžeme prejsť k širšiemu kontextu a tendenciám, ktoré charakterizovali slovenskú hudbu 70. rokov. Toto obdobie sa vyznačovalo určitoužánrovou diverzifikáciou. Okrem tradičných žánrov ako symfonická hudba, opera a komorná hudba, sa začali výraznejšie presadzovať aj nové žánre a formy, napríklad elektroakustická hudba a rôzne formy experimentálnej hudby. Hoci normalizačné podmienky neboli pre avantgardné prejavy priaznivé, aj v tomto prostredí sa našli skladatelia, ktorí hľadali nové cesty a posúvali hranice hudobného umenia.
Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňoval slovenskú hudbu 70. rokov, bolvplyv folklóru. Mnohí skladatelia, nielen staršej, ale aj strednej a mladšej generácie, čerpali inšpiráciu z slovenskej ľudovej hudby. Tento vplyv sa prejavoval rôzne - od priamej citácie ľudových piesní a melódií až po voľnú inšpiráciu rytmickými a modálnymi prvkami folklóru. Folklórna inšpirácia bola pre slovenských skladateľov zdrojom originality a národnej identity. Avšak, v 70. rokoch sa už nejednalo len o jednoduché preberanie folklórnych motívov, ale o ich tvorivé spracovanie a integráciu do moderného hudobného jazyka.
Ďalšou významnou tendenciou bolohľadanie nových výrazových prostriedkov. Skladatelia experimentovali s rôznymi kompozičnými technikami, napríklad so serializmom, aleatorikou, sonoristikou a minimalizmom. Hoci vplyv západnej avantgardy bol citeľný, slovenskí skladatelia si tieto techniky nepreberali mechanicky, ale ich adaptovali a prispôsobovali vlastným umeleckým zámerom a kontextu slovenskej hudobnej tradície. Toto hľadanie nových výrazových prostriedkov bolo prejavom snahy o modernizáciu slovenskej hudby a o jej zaradenie do medzinárodného hudobného diania.
V 70. rokoch sa tiež začala prejavovaťväčšia otvorenosť voči rôznym hudobným štýlom a žánrom. Okrem vážnej hudby sa rozvíjala aj populárna hudba, jazz a ďalšie žánre. Hoci v tomto článku sa zameriavame predovšetkým na vážnu hudbu, je dôležité si uvedomiť, že aj v oblasti populárnej hudby existovali v 70. rokoch významné osobnosti a trendy, ktoré formovali slovenskú hudobnú kultúru v širšom zmysle. Táto žánrová pestrosť bola prejavom celkovej dynamiky a vitality slovenskej hudobnej scény.
Nemôžeme obísť anispoločensko-politický kontext 70. rokov, ktorý bol charakterizovaný normalizáciou po udalostiach roku 1968. Tento kontext mal nepochybne vplyv aj na hudobnú tvorbu. Hoci priama cenzúra v hudbe nebola taká výrazná ako v iných oblastiach umenia, predsa len existovali určité obmedzenia a tlaky. Skladatelia sa museli v mnohých prípadoch vyrovnávať s ideologickými požiadavkami a s obmedzeniami v oblasti kontaktov so zahraničím. Napriek tomu, ako sme videli na príklade spomínaných skladateľov, tvorivý duch nebol úplne potlačený a aj v týchto podmienkach vznikali hodnotné a originálne diela.
Je dôležité si uvedomiť, ženormalizácia nebola jednoliaty proces a jej vplyv na hudobnú scénu bol komplexný a nuansovaný. Na jednej strane existovali obmedzenia a tlaky, na druhej strane štátna podpora kultúry, hoci ideologicky motivovaná, zabezpečovala pre mnohých umelcov existenčné podmienky a umožňovala realizáciu umeleckých projektov. Navyše, normalizácia paradoxne viedla k určitejvnútornej emigrácii umelcov, ktorí sa sústredili na tvorbu, ktorá nebola priamo politicky angažovaná, ale skôr sa venovala univerzálnym ľudským témam a estetickým hodnotám. V tomto zmysle možno normalizáciu chápať aj ako určitý katalyzátor pre hľadanie hlbších a autentickejších umeleckých prejavov.
Je tiež potrebné spomenúťvplyv inštitúcií, ako napríklad Slovenský hudobný fond, ktorý podporoval tvorbu slovenských skladateľov, alebo Hudobné centrum, ktoré sa venovalo dokumentácii a propagácii slovenskej hudby. Tieto inštitúcie zohrávali dôležitú úlohu pri formovaní slovenskej hudobnej scény a pri zabezpečovaní podmienok pre tvorbu a prezentáciu hudobných diel. V 70. rokoch sa tiež rozvíjalahudobná kritika a publicistika, ktorá prispievala k reflexii a interpretácii slovenskej hudobnej tvorby.
Aký je teda dopad a odkaz 70. rokov pre súčasnú slovenskú hudbu? Je nepochybné, že tvorba skladateľov, ktorí pôsobili v tomto desaťročí,položila základy pre ďalší vývoj slovenskej hudby. Ich diela sú stále živé a inšpiratívne pre súčasných skladateľov a interpretov. Mnohé z kompozičných postupov a výrazových prostriedkov, ktoré sa v 70. rokoch presadzovali, sú aktuálne aj dnes. Navyše, 70. roky predstavujú obdobie, kedy sa slovenská hudba výraznejšie internacionalizovala a začala sa presadzovať aj v zahraničí.
Odkaz 70. rokov spočíva aj vrozmanitosti a žánrovej pestrosti slovenskej hudobnej scény. Skladatelia tohto obdobia ukázali, že slovenská hudba môže byť moderná, experimentálna, ale zároveň aj hlboko zakorenená v národných tradíciách. Ich tvorba je dôkazom, že aj v zložitých spoločensko-politických podmienkach môže vzniknúť hodnotné a originálne umenie. Pre súčasnú generáciu skladateľov a hudobníkov sú 70. roky inšpiráciou v hľadaní vlastnej identity a v dialógu s hudobnou tradíciou.
Prezačiatočníkov v oblasti hudby môže byť poznávanie tvorby slovenských skladateľov 70. rokov fascinujúcou cestou do sveta vážnej hudby. Diela Eugena Suchoňa, Jána Cikkera alebo Dezidera Kardoša sú prístupné a emocionálne pôsobivé, a môžu byť dobrým východiskovým bodom pre hlbšie štúdium slovenskej hudobnej histórie. Na druhej strane, preprofesionálnych hudobníkov a muzikológov, 70. roky predstavujú bohatý materiál na výskum a interpretáciu. Analýza kompozičných techník, štýlových tendencií a spoločenského kontextu tvorby skladateľov 70. rokov môže priniesť nové poznatky a prehĺbiť naše chápanie slovenskej hudobnej kultúry.
Je dôležitévyhnúť sa zjednodušeným klišé o 70. rokoch ako o období "normalizácie" a "kultúrnej stagnácie". Hoci spoločensko-politické podmienky boli nepochybne zložité, slovenská hudobná scéna v tomto desaťročí prežívala obdobie dynamického vývoja a tvorivej energie. Skladatelia 70. rokov dokázali prekonať obmedzenia a vytvoriť diela, ktoré sú dodnes relevantné a hodnotné. Ich prínos k slovenskej hudobnej histórii je nepopierateľný a zaslúži si pozornosť a uznanie.
Na záver, 70-te roky sú v slovenskej hudobnej histórii obdobím, ktoré si zaslúži hlbšie preskúmanie a zhodnotenie. Tvorba skladateľov, ktorí pôsobili v tomto desaťročí, je svedectvom o sile umeleckej kreativity a o schopnosti umenia prekonávať spoločensko-politické prekážky. Ich diela sú neoddeliteľnou súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva a naďalej oslovujú poslucháčov svojou originalitou, hĺbkou a krásou.
tags: #Skladatel