Hoci sa v zadaní spomína 13. storočie, renesančná hudba sa zvyčajne spája s obdobím15. a 16. storočia. 13. storočie patrí ešte do obdobia stredovekej hudby, konkrétne do gotiky. Je možné, že došlo k nepresnosti v zadaní. Pre účely tohto článku sa zameriame narenesančnú hudbu v správnom časovom kontexte, teda od približne roku 1400 do roku 1600. Toto obdobie predstavuje prelom medzi stredovekom a barokom a prinieslo revolučné zmeny v hudobnom myslení a tvorbe.
Názov "renesancia" znamenáznovuzrodenie. V kontexte európskych dejín sa renesancia vzťahuje na obdobie, kedy sa umelci, vedci a myslitelia inšpirovaliantickým umením a filozofiou. Tento návrat k antickým ideálom sa prejavil aj v hudbe, hoci nie tak priamočiaro ako v iných umeniach. Renesančná hudba sa nesnažila priamo napodobňovať antickú hudbu (o ktorej máme len veľmi málo informácií), ale skôr zdieľalahumanistický duch renesancie. Dôraz sa kládol naľudský hlas, harmóniu a krásu zvuku, čo odrážalo renesančný záujem o človeka a pozemský život.
Renesančná hudba sa výrazne líši od hudby stredoveku. Tu sú kľúčové charakteristiky, ktoré ju definujú:
Polyfónia je základným stavebným kameňom renesančnej hudby. Znamená to, že hudobná skladba je tvorenáviacerými melodickými linkami, ktoré sú rovnocenné a vzájomne sa dopĺňajú. Už to nie je dominantná melódia s podradným sprievodom, ako to bolo bežné v stredoveku. Renesanční skladatelia majstrovsky ovládalikontrapunkt, čo je umenie kombinovať tieto melodické linky tak, aby vznikolharmonický a zvukovo bohatý celok. Každý hlas má svoju vlastnú melódiu a rytmus, ale všetky hlasy spolu vytvárajú súdržný a krásny hudobný prejav.
Renesančná hudba sa vyznačujeväčším dôrazom na harmóniu. Stredoveká hudba často používala disonancie (neladné súzvuky), ktoré mali vytvárať napätie a dramatickosť. Renesanční skladatelia preferovalikonsonanciu (ladné súzvuky) a snažili sa olibozvučnosť. Používalitercie a sexty, ktoré boli v stredovekej hudbe menej časté, a vytvárali takmäkšie a plnšie harmonické farby. Harmónia sa stáva dôležitým vyjadrovacím prostriedkom, nie len vedľajším produktom polyfónie.
Melódie v renesančnej hudbe sú častoplynulé a elegantné. Nemajú ostré skoky a rytmus jepravidelný, ale nie mechanický. Rytmická pulzácia je prirodzená a prispôsobuje sa textu (v vokálnej hudbe) alebo charakteru skladby (v inštrumentálnej hudbe). V porovnaní so stredovekou hudbou je rytmusmenej komplikovaný a zameriava sa naprirodzený tok hudby.
Textúra renesančnej hudby je prevažnepolyfonická, ale môže byť ajhomofónna (jeden dominantný hlas s akordickým sprievodom), najmä v niektorých svetských formách. Zvuková farba renesančnej hudby jebohatá a pestrá, vďaka kombinácii rôznych hlasov a nástrojov. Renesanční skladatelia experimentovali shlasovými kombináciami (napr. rôzne počty hlasov, kombinácie mužských a ženských hlasov) a sinštrumentálnou farebnosťou (rôzne druhy nástrojov).
Renesančná hudba sa delí navokálnu (spevácku) a inštrumentálnu (nástrojovú) hudbu. Vokálna hudba bola v tomto obdobídominantná a predstavovala väčšinu produkcie. Najdôležitejšie vokálne formy súomša, moteto, madrigal a chanson. Inštrumentálna hudba sa začalarozvíjať v renesancii, hoci stále bola v úzadí vokálnej hudby. Používala sa natance, sprievod spevu, improvizáciu a sólové vystúpenia. Medzi inštrumentálne formy patriaricercar, canzona, toccata, prelúdium a tance.
V renesančnej vokálnej hudbe sa kladieväčší dôraz na text ako v stredoveku. Skladatelia sa snažilivyjadriť emócie a význam textu prostredníctvom hudby. Používali techniku"word painting" (maľovanie slovom), kde hudobné prostriedky (melódia, rytmus, harmónia)ilustrovali význam slov v texte. Napríklad, slovo "vysoko" mohlo byť zhudobnené stúpajúcou melódiou, alebo slovo "smútok" mohlo byť sprevádzané pomalým tempom a molovou tóninou.
Renesancia bola obdobímvýrazného rozvoja hudobnej notácie. Vzniklatlač notových materiálov, čo umožnilošírenie hudby aštandardizáciu notácie. Zdokonalila samensurálna notácia, ktorá presne zaznamenávala rytmické hodnoty nôt. Rozvíjala sa ajhudobná teória, ktorá sa zaoberalapravidlami harmónie, kontrapunktu a kompozície. Tieto teoretické poznatky pomáhali skladateľom pri tvorbe zložitejších a prepracovanejších skladieb.
Hocicirkevná hudba (omše, motetá) zostala dôležitou súčasťou renesančnej hudby, v tomto období savýrazne rozvinula aj svetská hudba.Madrigaly, chansony, frotoly a iné svetské formy sa stali veľmi populárne na dvoroch a v mestách. Svetská hudba sa často zaoberalaláskou, prírodou, radosťou a zábavou. Tento nárast popularity svetskej hudby odrážalsekularizačné tendencie renesančnej spoločnosti, kde sa pozornosť presúvala od náboženských tém k pozemským záležitostiam.
Renesančná hudba priniesla množstvo nových hudobných foriem, ktoré sa stali základom pre ďalší vývoj hudby:
V renesancii sa používalo množstvo hudobných nástrojov, ktoré sa delia na:
Renesančné nástroje sa často používali vrôznych kombináciách, vytvárajúcpestré inštrumentálne ansámble. Nástrojová inštrumentácia nebola v notových zápisoch vždy presne určená a často závisela od dostupných nástrojov a preferencií interpretov.
Renesancia dala svetu množstvo vynikajúcich skladateľov, ktorí formovali hudobný jazyk tohto obdobia. Medzi najvýznamnejších patria:
Títo skladatelia a mnohí ďalší prispeli kbohatstvu a rozmanitosti renesančnej hudby a položili základy pre ďalší vývoj hudby v nasledujúcich obdobiach.
Renesančná hudba predstavujekľúčové obdobie v dejinách hudby. Jej charakteristické znaky - polyfónia, harmónia, libozvučnosť, dôraz na text a rozvoj inštrumentálnej hudby - ju odlišujú od stredovekej hudby a pripravujú pôdu pre barok. Renesančná hudba jebohatá a rozmanitá v žánroch, formách a nástrojoch a zanechala námnesmierne kultúrne dedičstvo, ktoré dodnes obdivujeme a interpretujeme.
tags: #Hudba