Hudba, ako komplexný a rozsiahly systém, si vyžaduje systematickú organizáciu a identifikáciu. V priebehu dejín sa vyvinulo množstvo systémov číslovacieho označovania hudobných diel, ktoré slúžia na rôzne účely – od jednoduchého katalógovania až po detailnú muzikologickú analýzu. Tieto systémy sa stali nevyhnutnou súčasťou hudobnej praxe, umožňujú presnú identifikáciu skladieb, ich triedenie a uľahčujú komunikáciu medzi hudobníkmi, muzikológmi, knižničiarmi a ďalšími odborníkmi.
Predstavte si rozsiahlu knižnicu s tisíckami kníh bez akéhokoľvek systému triedenia. Hľadanie konkrétnej knihy by bolo takmer nemožné. Podobná situácia by nastala v hudobnom svete bez systémov číslovacieho označovania. Potreba systematickej identifikácie hudobných diel vyplýva z niekoľkých kľúčových dôvodov:
V priebehu histórie sa vyvinulo niekoľko rôznych systémov číslovacieho označovania hudby. Niektoré z nich sú všeobecne používané, zatiaľ čo iné sú špecifické pre tvorbu konkrétneho skladateľa alebo obdobie. Medzi najvýznamnejšie systémy patria:
Opusové čísla (lat. opus – dielo, práca) sú pravdepodobne najznámejším a najrozšírenejším systémom číslovacieho označovania hudobných diel. Ide ochronologické čísla, ktoré skladateľ alebo vydavateľ priraďuje svojim dielam v poradí ichpublikovania. Systém opusových čísel sa začal používať v 17. storočí a stal sa štandardným v období klasicizmu a romantizmu.
Prvé opusové čísla sa objavili v dielach talianskych skladateľov v 17. storočí, ale ich systematické používanie sa rozšírilo až v 18. storočí. Medzi prvých skladateľov, ktorí pravidelne používali opusové čísla, patrilHenry Purcell. V 18. a 19. storočí sa opusové čísla stali bežnou praxou a používali ich takmer všetci významní skladatelia, ako napríkladJohann Sebastian Bach (aj keď nie systematicky a posmrtne),Wolfgang Amadeus Mozart,Ludwig van Beethoven,Johannes Brahms a mnohí ďalší.
Opusové číslo sa zvyčajne uvádza skratkou "Op." a číslom, napríklad "Op. 18". Ak skladateľ vydal viacero diel v rámci jedného opusu, používajú sa aj podčísla, napríklad "Op. 18 č. 1", "Op. 18 č. 2" atď. Opusové čísla by mali v ideálnom prípade odrážať chronologické poradie publikovania diel, avšak v praxi sa vyskytujú aj odchýlky. Niekedy skladatelia uverejňovali diela v inom poradí, ako ich skomponovali, alebo im boli opusové čísla priradené až posmrtne.
Výhody:
Nevýhody:
Vzhľadom na obmedzenia opusových čísel, najmä pokiaľ ide o presnú chronológiu a úplnosť, sa v muzikológii vyvinulitematicko-systematické katalógy. Tieto katalógy sú rozsiahle súpisy diel konkrétneho skladateľa, ktoré sú usporiadané podľa rôznych kritérií, najčastejšie tematicky, žánrovo alebo chronologicky. Katalógové čísla sú následne odvodené z poradia diel v katalógu.
Existuje množstvo tematicko-systematických katalógov, z ktorých najznámejšie sú:
Katalógové čísla sa používajú v kombinácii s iniciálami katalógu (napr. BWV 565, KV 525, D 944, Hob. I:104, RV 208, Kk 455). Poskytujú oveľa presnejšiu a spoľahlivejšiu identifikáciu diel ako opusové čísla, pretože sú založené na systematickom výskume a katalogizácii. Použitie katalógových čísel je nevyhnutné pre muzikológov, hudobných knižničiarov a všetkých, ktorí sa odborne zaoberajú hudbou klasických skladateľov.
Výhody:
Nevýhody:
Tematické katalógy sú špecifickým typom katalógov, ktoré sa zameriavajú nahudobné témy ako základný identifikačný prvok. Tieto katalógy zaznamenávajú incipity (začiatočné tóny) hlavných tém jednotlivých diel, čo umožňuje identifikáciu skladieb aj na základe hudobného materiálu. Tematické katalógy sú užitočné najmä pre identifikáciu anonymných diel, fragmentov alebo variantov skladieb.
Tematické katalógy sa používajú najmä v muzikologickom výskume a pri katalogizácii staršej hudby, kde často chýbajú spoľahlivé informácie o autorstve a chronológii. Incipity tém sa zaznamenávajú v notovej podobe alebo pomocou špeciálnych kódovacích systémov (napr. Parsons code). Tematické katalógy umožňujú porovnávať hudobný materiál rôznych diel a identifikovať príbuznosti, citácie alebo parafrázy.
Príkladom tematického katalógu jeRISM (Répertoire International des Sources Musicales), medzinárodný projekt, ktorý sa zameriava na inventarizáciu a katalogizáciu hudobných prameňov (rukopisov a tlačí) do roku 1800. RISM obsahuje tematické incipity pre milióny hudobných diel a je neoceniteľným zdrojom pre muzikológov.
Okrem vyššie uvedených systémov existujú aj ďalšie, menej rozšírené systémy a špecifické označenia, ktoré sa používajú v hudobnej praxi:
Hoci existuje množstvo systémov číslovacieho označovania hudby,neexistuje univerzálny štandard, ktorý by bol všeobecne akceptovaný a používaný pre všetky hudobné diela a obdobia. Snahy o štandardizáciu v hudobnej oblasti narážajú na komplexnosť hudobnej histórie, rôznorodosť hudobných tradícií a kultúr a na pretrvávajúce národné a regionálne zvyklosti.
Vdigitálnej ére sa však objavujú nové možnosti pre štandardizáciu a prepojenie hudobných informácií. Projekty akoMusicBrainz aDiscogs sa snažia vytvoriť rozsiahle databázy hudobných diel a nahrávok s jednotným systémom identifikácie. Tieto databázy používajú rôzne identifikátory, vrátane katalógových čísel, opusových čísel, ISRC kódov (International Standard Recording Code) pre nahrávky a ISWC kódov (International Standard Musical Work Code) pre hudobné diela. Cieľom je vytvoriť prepojený a interoperabilný systém, ktorý by uľahčil vyhľadávanie, identifikáciu a prístup k hudobným informáciám v digitálnom prostredí.
Budúcnosť hudobného číslovacieho označovania pravdepodobne povedie kintegrácii tradičných systémov (opusové a katalógové čísla) snovými digitálnymi identifikátormi. Dôležitá bude ajspolupráca medzi muzikológmi, knižničiarmi, technológmi a hudobníkmi pri vývoji a implementácii štandardov a technológií, ktoré zabezpečia presnú, spoľahlivú a prístupnú identifikáciu hudobných diel v digitálnom veku.
tags: #Hudba