Divadlo Astorka Korzo 90, známe svojou dramaturgickou odvahou a citlivým prístupom k súčasným témam, uviedlo na svoju scénu inscenáciuČím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Tento titul, adaptácia úspešnej knižnej prvotiny nórskej autorky Kjersti A. Skomsvoldovej, sa pod režisérskym vedením Jakuba Nvotu stal udalosťou, ktorá rezonuje nielen v kontexte bratislavského divadelníctva, ale dotýka sa univerzálnych pocitov osamelosti, starnutia a hľadania vlastnej identity v spoločnosti, ktorá má tendenciu prehliadať starších ľudí.
Inscenácia nás uvádza do sveta Mathey, starnúcej ženy, ktorá sa cíti čoraz viac neviditeľná a bezvýznamná. Jej život, poznačený osamelosťou a pocitom odcudzenia, sa stáva bojom o zachovanie si vlastnej identity a zmyslu existencie. Divadelná adaptácia sa úspešne ponára do Matheinho vnútorného sveta, sprostredkúva jej myšlienky, obavy a zvláštny humor, ktorý je pre knihu Kjersti A. Skomsvoldovej charakteristický. Text hry, v preklade Miroslava Zumríka, zachováva špecifický tón a rytmus originálu, čo je pre vernosť adaptácie kľúčové.
Zita Furková v hlavnej úlohe Mathey podáva majstrovský výkon. Jej stvárnenie je plné jemných nuáns, presvedčivé v krehkosti i v momente vnútornej sily, ktorá sa v Mathee občas prejaví. Furková dokáže diváka vtiahnuť do Matheinho sveta a sprostredkovať jej vnútorné pochody s intenzitou a autenticitou, ktorá je pre celkový dojem inscenácie zásadná. Jej herecký prejav nie je len technicky dokonalý, ale predovšetkým emocionálne presvedčivý, čo umožňuje divákovi hlbšie sa ponoriť do témy osamelosti a starnutia.
Významnú rolu v inscenácii zohrávajú aj ďalší herci.Ady Hajdu,Pavol Šimun a hosťujúciTomáš Mrekaj dotvárajú svet okolo Mathey, každý svojím spôsobom prispievajú k obrazu spoločnosti, v ktorej sa Mathea cíti stratená. Ich postavy sú často len náznakové, fragmentárne, čo podčiarkuje Matheinu izoláciu a pocit odcudzenia. Režisér Jakub Nvota sa zjavne sústredil na vytvorenie komorného, intímneho prostredia, ktoré umožňuje divákovi plne sa sústrediť na Matheinu vnútornú drámu.
Réžia Jakuba Nvotu je precízna a citlivá. Nevota sa vyhýba efektným divadelným prostriedkom a sústreďuje sa na hereckú prácu a na vyrozprávanie príbehu v jeho čistej podobe. Tempo inscenácie je pomalšie, čo korešponduje s Matheinou životnou situáciou a umožňuje divákovi dôkladne prežívať jej vnútorné stavy. Práca s priestorom je minimalistická, scéna je často prázdna, čo podčiarkuje Matheinu osamelosť a vnútornú vyprázdnenosť.Scénografia je účelne strohá, dôraz sa kladie na svetlo a zvuk, ktoré dotvárajú atmosféru a podčiarkujú emocionálne rozpoloženie postavy.
Kostýmy sú jednoduché a funkčné, nepútajú zbytočne pozornosť, ale podporujú charakter postáv a celkovú atmosféru inscenácie.Hudba azvukový dizajn sú použité striedmo, ale účinne. Zvukové efekty často dotvárajú Matheinu vnútornú percepciu reality, čo umožňuje divákovi lepšie pochopiť jej subjektívne vnímanie sveta.
InscenáciaČím rýchlejšie kráčam, tým som menšia nie je len príbehom o starnutí. Je to predovšetkým úvaha o ľudskej existencii, o potrebe byť videný a uznaný, o hľadaní zmyslu života v období, keď sa zdá, že život sa chýli ku koncu. Matheina snaha ostať viditeľná, jej občasné excentrické prejavy, sú vlastne krikom o pozornosť, volaním po kontakte s druhými ľuďmi. Inscenácia sa dotýka aj témy spoločenskej izolácie starších ľudí, ktorá je v súčasnej spoločnosti stále aktuálnejšia. Poukazuje na to, ako ľahko sa môžu starší ľudia stať neviditeľnými, prehliadanými, odsunutými na okraj spoločenského života.
Inscenácia však nie je len pesimistická. Napriek ťažkým témam, ktoré otvára, v sebe nesie aj dávku humoru a nádeje. Mathea nie je len obeťou okolností, je to aj silná osobnosť, ktorá sa nevzdáva a hľadá spôsoby, ako sa vyrovnať so svojou situáciou. Jej príbeh je tak nielen tragický, ale aj inšpiratívny. Ukazuje, že aj v ťažkých životných situáciách je možné nájsť zmysel a dôvod žiť ďalej.
Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia v Divadle Astorka je inscenácia, ktorá zanecháva hlboký dojem. Je to dielo, ktoré nie je ľahké a príjemné na sledovanie, pretože otvára bolestivé témy a núti diváka konfrontovať sa s vlastnou smrteľnosťou a s problematikou starnutia v spoločnosti. Avšak práve táto konfrontácia je pre diváka obohacujúca. Inscenácia ponúka podnet k zamysleniu nad tým, ako sa správame k starším ľuďom, ako vníma spoločnosť starnutie a aký zmysel má ľudský život v jeho záverečnej fáze.
Režijná koncepcia Jakuba Nvotu, majstrovský herecký výkon Zity Furkovej, a celkovo precízne divadelné spracovanie témy, robia z tejto inscenácie významný prínos do súčasného slovenského divadelníctva.Inscenácia je hodnotná z viacerých hľadísk. Po prvé, pre svojuaktuálnosť a relevanciu témy. Po druhé, pre svojuumeleckú kvalitu v hereckých výkonoch, réžii a scénografii. Po tretie, pre svojuschopnosť vyvolať diskusiu a podnietiť diváka k hlbšiemu zamysleniu nad závažnými spoločenskými a existenciálnymi otázkami.
Pre diváka, ktorý hľadá v divadle nielen zábavu, ale aj podnet k zamysleniu a silný emocionálny zážitok, jeČím rýchlejšie kráčam, tým som menšia v Divadle Astorka výbornou voľbou. Inscenácia ponúka komplexný pohľad na tému starnutia a osamelosti, a to s citlivosťou, humorom a hlbokou ľudskosťou.
Záverom, hoci sa nemáme púšťať do záverov, je dôležité zdôrazniť, že táto inscenácia nie je len pre divadelných fajnšmekrov. Jej témy sú univerzálne a dotýkajú sa každého z nás. Preto by si ju mali pozrieť nielen pravidelní návštevníci divadla, ale aj širšia verejnosť, ktorá sa chce zamyslieť nad zmyslom života a nad tým, ako sa správame k ľuďom okolo nás, najmä k tým, ktorí sa cítia osamelí a neviditeľní.
tags: #Divadlo