Divadlo, forma umenia stará ako civilizácia sama, prešlo fascinujúcou cestou vývoja od svojich rituálnych počiatkov až po rozmanité podoby, ktoré poznáme dnes. Jeho história je zrkadlom spoločenských, kultúrnych a technologických zmien, odráža premeny ľudského myslenia, hodnôt a potrieb. Prejdime si spoločne túto bohatú a dynamickú históriu, od antických amfiteátrov až po súčasné experimentálne scény.
Korene divadla, ako ho poznáme v západnej kultúre, siahajú dostarovekého Grécka. Jeho počiatky sú úzko spojené snáboženskými rituálmi, najmä s oslavami bohaDionýza, boha vína, plodnosti a extázy. Zborové piesne,dithyramby, spievané na jeho počesť, sa postupne vyvinuli do dramatickej formy. Presný moment, kedy sa rituál premenil na divadlo, je ťažké určiť, no6. storočie pred Kristom sa považuje za kľúčové obdobie. Vtedy sa objavujú prvé mená autorov tragédií, akoThespis, ktorý je tradične považovaný za prvého herca, ktorý vystúpil z chóru a viedol dialóg. Jeho inovácia spočívala v oddelení jedného herca od chóru, čím sa vytvoril priestor pre dramatický konflikt a dialóg. Toto oddelenie je fundamentálnym krokom k vzniku dramatickej formy, ktorú poznáme dodnes.
Tragédia sa stala dominantným žánrom antického divadla. Najvýznamnejšími tragickými autormi boliAischylos,Sofokles aEuripides. Ich hry sa zaoberali hlbokými existenciálnymi otázkami, konfliktami medzi človekom a osudom, morálnymi dilemami a dôsledkami ľudskej hybris (pýchy). Tragédie často čerpali námety zmýtov alegend, ktoré boli divákom dobre známe, no autori ich interpretovali novým a aktuálnym spôsobom. NapríkladSofoklovaAntigona dodnes rezonuje svojou témou konfliktu medzi individuálnym svedomím a štátnou mocou. Tragédie sa vyznačovalivznešeným jazykom,chórom, ktorý komentoval dej a vyjadroval kolektívne emócie, akatarziou, očistným účinkom na diváka prostredníctvom prežívania strachu a ľútosti. Architektúra divadiel, ako napríkladamfiteáter v Epidaure, bola majstrovským dielom akustiky a dizajnu, umožňujúcim tisícom divákov sledovať predstavenie pod holým nebom.
Popri tragédii sa rozvíjala ajkomédia, ktorá sa zameriavala nasatiru,humor akritiku spoločenských pomerov. Najvýznamnejším komediálnym autorom bolAristofanes. Jeho hry, ako napríkladLysistrata aleboOblaky, sú plnéostrej satiry na politiku, filozofiu, vojnu a bežný život v Aténach. Komédia sa vyznačovalaľudovým jazykom,grotesknými postavami aabsurdnými situáciami. Narozdiel od tragédie, ktorá sa zaoberala osudovými témami, komédia sa sústredila naaktuálne problémy akritiku mravov. Aj komédia mala v antickom divadle dôležité miesto a ponúkala divákomodľahčenie amožnosť zamyslieť sa nad spoločnosťou s humorom.
Rímske divadlo nadviazalo na grécke tradície, no zároveň ich prispôsobilo rímskemu vkusu a potrebám. Rím čerpal inšpiráciu z gréckeho divadla, avšak s dôrazom nazábavu aspektakulárnosť. Rímske divadlo bolo menej filozofické a viac zamerané napopulárnu zábavu.Komédia dosiahla v Ríme veľkú popularitu, najmä vďaka autorom akoPlautus aTerentius. Ich komédie sa vyznačovalirýchlym tempom,zápletkami plnými nedorozumení atypickými postavami, ktoré sa stali predlohou pre neskoršie komédie.Plautove hry, napríkladMenaechmi (Predloha pre Shakespearovu Komédiu omylov), sú plnéfarsických situácií ahrubozrnného humoru.Terentiove komédie boli uhladenejšie a rafinovanejšie, no stále sa tešili veľkej obľube.
Rímskatragédia, reprezentovaná najmäSenekom, sa vyznačovalarétorickým štýlom,krvavými scénami adôrazom na patos. Senecove tragédie boli určené skôr na čítanie ako na javiskové prevedenie a ovplyvnili neskoršie renesančné tragédie. Okrem tragédie a komédie sa v rímskom divadle rozvíjali ajpopulárne žánre akomímus apantomíma.Mímus bolimprovizovaný aľudový žáner skomickými asatirickými prvkami.Pantomíma bolaneverbálna forma divadla, kde herectancami agestami rozprával príbeh. Rímske divadlá, častomonumentálne amfiteátre akoKoloseum, boli určené pre tisíce divákov a slúžili aj nagladiátorské zápasy ainé verejné podujatia. Rímske divadlo bolo dôležitým prvkomrímskej kultúry azábavy, no postupne upadlo spádom Rímskej ríše.
Po páde Rímskej ríše divadlo v Európe na niekoľko storočí ustúpilo do úzadia.Cirkev, ktorá spočiatku divadlo odmietala ako pohanskú zábavu, ho postupne začala využívať nanáboženské účely. Vkláštoroch akostoloch sa v10. storočí začali objavovaťliturgické drámy, krátkescénické stvárnenia biblických príbehov, najmäVeľkej noci. Tieto drámy sa spočiatku hraliv latinčine a bolisúčasťou bohoslužieb. Postupne sa liturgické drámyrozvíjali arozširovali o ďalšie biblické príbehy a postavy. V12. a 13. storočí sa začaloľudové divadlo presúvaťz kostolov na námestia averejné priestranstvá. Hralo sa užv národných jazykoch a stávalo sadostupnejšie pre široké vrstvy obyvateľstva.
V stredoveku sa rozvíjali rôzne formy divadla.Mysteriózne hry cyklicky zobrazovalibiblické príbehy odStvorenia sveta až poPosledný súd. Hrali sa vcykloch, ktoré mohli trvať aj niekoľko dní a účinkovali v nichamatérski herci zcechov abratstiev.Morality bolialegorické hry, ktorézobrazovali boj dobra a zla o ľudskú dušu. Postavy v moralitách boliabstrakcie akoCnosť,Hriech,Smrť a podobne. Cieľom moralít bolopoučiť avychovávať divákov vkresťanskej morálke. Okrem náboženského divadla sa v stredoveku rozvíjali ajsvetské formy divadla, akofrašky aľudové hry.Frašky bolikrátke komické hry, ktoréparodovali bežný život aľudské slabosti.Ľudové hry častooslavovali sviatky atradičné zvyky. Stredoveké divadlo bolorozmanité aodrážalo náboženský ajsvetský život spoločnosti. Pripravilo pôdu prerenesančný návrat k antickým divadelným formám.
Renesancia znamenalanávrat k antickým ideálom aumeniam, vrátane divadla. VTaliansku, kolíske renesancie, saobnovila záujem o grécke a rímske drámy adivadelné teórie. Rozvíjala saCommedia dell'arte,improvizované divadlo stypickými postavami akoArlecchino,Pantalone,Colombina a ďalšími. Commedia dell'arte bolaživá,dynamická apopulárna forma divadla, ktoráovplyvnila divadlo v celej Európe. VAnglicku zažilo divadlo velizabetínskej dobezlatý vek. Pôsobili tunajväčší dramatici všetkých čias, akoWilliam Shakespeare,Christopher Marlowe,Ben Jonson a ďalší.Shakespearove hry,tragédie,komédie ajhistorické hry, súdodnes živé ahrávajú sa po celom svete. Anglické renesančné divadlo savyznačovalo bohatým jazykom,komplexnými postavami adynamickým dejom. Divadlá akoGlobe Theatre sa stalicentrami kultúrneho života anávštevovali ich všetky vrstvy spoločnosti.
Aj vŠpanielsku zažilo divadlo v16. a 17. storočízlatý vek. Pôsobili tudramatici akoLope de Vega,Calderón de la Barca a ďalší. Španielske divadlo savyznačovalo bohatou fantáziou,dramatickými zápletkami adôrazom na česť anáboženstvo. VoFrancúzsku sa v17. storočí rozvíjalklasicizmus, ktorýnadviazal na antické princípyjednoty času,miesta adeja.Francúzski klasicistickí dramatici akoMolière,Racine aCorneille písalitragédie akomédie sdôrazom na formálnu dokonalosť aracionálnosť.Molièrove komédie, akoLakomec aleboTartuffe, súsatirické obrazy spoločenských mravov adodnes nestratili nič zo svojej aktuálnosti. Renesančné divadloprinieslo nový rozkvet dramatického umenia apoložilo základy pre neskorší vývoj divadla.
Barokové divadlo savyznačovalo spektakulárnosťou,bohatou výpravou adôrazom na emócie. Barokový štýl sa prejavil aj v divadle, kde sakládol dôraz na vizuálnu stránku predstavenia. Scény bolibohato zdobené,kostýmy prepychové aefekty pôsobivé.Opera sa staladominantným žánrom barokového divadla. Operaspojila drámu,hudbu,spev atanec do jedného celku a stala saobľúbenou zábavou šľachty abohatých vrstiev. VAnglicku poobnovení monarchie vroku 1660 sa divadloopäť otvorilo po dlhej puritánskej prestávke.Restauračné divadlo savyznačovalo komédiami mravov, ktorésatirizovali život šľachty avyššej spoločnosti.Ženské role začalihrať ženy, čo bola významná zmena oproti predchádzajúcemu obdobiu.
Vstrednej Európe sa barokové divadlorozvíjalo najmä v jezuitských kolégiách, kde sa hrališkolské drámy snáboženským avýchovným charakterom.Ľudové divadlo naďalejexistovalo popri oficiálnom divadle. Hrali sajarmokové hry,bábkové divadlo arôzne formy ľudovej zábavy. Barokové divadloprinieslo nové žánre aformy divadelného prejavu apripravilo pôdu pre osvietenské divadlo.
Osvietenské divadlo sazameralo na rozum,morálku avýchovu. Osvietenstvozdôrazňovalo racionálnosť,kritické myslenie aprogres. Tieto ideály sa prejavili aj v divadle. Osvietenské divadlokritizovalo feudalizmus,absolutizmus acirkevnú dogmatizmus.Dramatici sa snažilipoučiť divákov osprávnych mravných zásadách aspoločenských hodnotách.Didaktizmus bol dôležitým prvkom osvietenského divadla. VAnglicku sa rozvíjalasentimentálna komédia, ktorázdôrazňovala citovosť amorálnu výchovu. VoFrancúzsku pokračovalklasicizmus, nodramatici sa začalizaoberať aj aktuálnymi spoločenskými problémami.Voltaire písaltragédie sosvetenskými ideálmi. Beaumarchaisove komédie, akoFigarova svadba,kritizovali aristokraciu apredzvestovali Veľkú francúzsku revolúciu.
VNemecku sa rozvíjalSturm und Drang,hnutie, ktorépredznamenalo romantizmus.Goethe aSchiller písalidrámy sdôrazom na individuálnu slobodu aemócie.Meštianske divadlo sa stávalodôležitejším nežaristokratické divadlo. Divadlo saotváralo pre široké vrstvy obyvateľstva. Vobdobí národného obrodenia v19. storočí zohralo divadlodôležitú úlohu pri prebúdzaní národného vedomia.Národné divadlá vznikali v mnohých európskych krajinách ahrali sa hry v národných jazykoch, ktoréoslávovali národnú históriu akultúru. Osvietenské divadlopoložilo základy pre moderné divadlo aprispelo k rozvoju divadla ako spoločensky angažovaného umenia.
Romantizmus v divadlereagoval na osvietenský racionalizmus aklasicizmus.Romantické divadlozdôrazňovalo emócie,fantáziu,individualizmus anávrat k prírode.Romantickí dramatici sainšpirovali históriou,mýtmi afolklórom.Hrdinovia romantických hier boli častovýnimočné osobnosti, ktorébojovali proti spoločenským konvenciám ahľadali individuálnu slobodu.Victor Hugo bol významným francúzskym romantickým dramatikom. Jeho hraHernani vyvolala v roku 1830divadelnú bitku medziklasicistami aromantikmi. VNemecku pokračovalaromantická tradícia v hráchHeinricha von Kleista aGeorga Büchnera.
Vdruhej polovici 19. storočia sa v divadle presadilrealizmus anaturalizmus.Realistické divadlo sasnažilo verne zobrazovať skutočný život,bez idealizácie aromantických príkras.Realistickí dramatici sazaoberali spoločenskými problémami,chudobou,nerovnosťou amorálnou krízou buržoáznej spoločnosti.Henrik Ibsen bol nórskeho pôvodu a patrí knajvýznamnejším realistickým dramatikom. Jeho hry, akoDom bábik,Divoká kačica aHedda Gablerová,vyvolali škandál pre svojukritiku spoločenských konvencií atabuizovaných tém.Anton Pavlovič Čechov bol ruským dramatikom, ktorýmajstrovsky zobrazoval atmosféru provinciálneho života apsychologické portréty postáv. Jeho hry, akoČajka,Ujo Váňa,Tri sestry aVišňový sad, súprelomové v histórii divadla pre svojusubtílnu psychológiu aatmosféru melanchólie.Naturalizmus bolextrémnou formou realizmu, ktorá sasnažila zobraziť skutočnosť ešte vernejšie,často aj s dôrazom na negatívne a odpudivé stránky života.Émile Zola bol hlavným teoretikom naturalizmu. Realistické a naturalistické divadloprinieslo do divadla nové témy,štýly herectva ascénografie, aovplyvnilo vývoj divadla v 20. storočí.
Začiatok 20. storočia bolobdobím experimentu aavantgardy v divadle.Symbolizmus reagoval na realizmus a naturalizmus asnažil sa prekročiť hranice skutočnosti avyjadriť vnútorné svety,sny aemócie.Symbolistické divadlovyužívalo symboly,metafory,hudbu apoéziu navytvorenie atmosféry tajomstva asnovosti.August Strindberg bol švédsky dramatik, ktorý prešiel od realizmu k symbolizmu aexperimentoval s novými formami divadelného prejavu.Expresionizmus savyznačoval deformáciou skutočnosti,krikom,intenzívnymi emóciami adôrazom na subjektívne prežívanie.Expresionistické divadloreagovalo na traumu prvej svetovej vojny apocity úzkosti aodcudzenia v modernom svete.Surrealizmusnadviazal na symbolizmus aexpresionizmus asnažil sa prekročiť hranice logiky arozumu aponoriť sa do podvedomia asnov.Surrealistické divadlovyužívalo absurdné situácie,nesúvislé dialógy abizarné obrazy.
Divadlo absurdity sa rozvíjalo podruhej svetovej vojne areagovalo na pocity bezvýchodiskovosti,odcudzenia aabsencie zmyslu života v modernom svete.Samuel Beckett aEugène Ionesco patria knajvýznamnejším dramatikom divadla absurdity. Ich hry, akoČakanie na Godota (Beckett) aPlešatá speváčka (Ionesco), súcharakteristické absurdnými situáciami,opakujúcimi sa dialógmi apocitom bezradnosti postáv.Epické divadloBertolta Brechta sasnažilo diváka kriticky zamyslieť nad spoločenskými problémami.Brecht využíval efekt odcudzenia,prerušovanie deja apoučné piesne nadosiahnutie kritického odstupu diváka od dejiska. Okrem týchto hlavných smerov sa v 20. storočí rozvíjali ajďalšie avantgardné hnutia, akofuturizmus,dadaizmus,konštruktivizmus aďalšie, ktoréexperimentovali s formou divadla,prekračovali tradičné hranice žánrov ahľadali nové spôsoby komunikácie s divákom. Moderné divadelné hnutiaradikálne zmenili tvár divadla apripravili pôdu pre postmoderné divadlo.
Postmoderné divadloodmieta hierarchie,kanóny ajednoznačné výklady.Postmoderné divadlo jediverzifikované,pluralitné ainterdisciplinárne.Miešajú sa žánre,štýly,kultúry atechnológie.Performance art,devised theatre,site-specific theatre,multimediálne divadlo ainteraktívne divadlo sú príkladmi postmoderných divadelných foriem.Performance artstiera hranice medzi divadlom a výtvarným umením,dôraz sa kladie na akciu,proces aprítomnosť umelca.Devised theatrevzniká kolektívnou tvorbou súboru,scenár sa vyvíja počas skúšobného procesu.Site-specific theatrevyužíva netradičné priestory napredstavenie,miesto sa stáva súčasťou dramaturgie.Multimediálne divadlointegruje video,projekcie,zvuk,svetlo aďalšie technológie dodivadelného predstavenia.Interaktívne divadlozapája diváka do deja,divák sa stáva spoluúčastníkom predstavenia.
Súčasné divadlo jeveľmi rozmanité aodráža zložitosť a fragmentáciu súčasného sveta.Divadlo sa zaoberá aktuálnymi spoločenskými problémami,politickými témy,ekologickými výzvami,otázkami identity,genderu,migrácie aglobalizácie.Diverzita ainkluzivita sú dôležitými hodnotami súčasného divadla.Divadlo sa stáva platformou pre marginalizované skupiny,menšiny arôzne kultúry.Technológie naďalej ovplyvňujú divadlo,virtuálna realita,augmentovaná realita,streaming aonline platformy otvárajúnové možnosti pre divadelnú tvorbu adistribúciu. Súčasné divadločelí mnohým výzvam,financovaniu,konkurencii iných foriem zábavy,zmenám diváckych návykov. Napriek tomudivadlo naďalej zostáva živé,dynamické arelevantné umenie, ktoréreflektuje svet okolo nás,vyvoláva diskusiu,provokuje myslenie aponúka priestor pre spoločné prežívanie aemócie. Jeho história je dôkazom jehoodolnosti,adaptability astálej schopnosti oslovovať ľudské srdcia a mysle.
tags: #Divadlo