Predstavte si prázdny priestor. Nie je to tradičné divadlo s ťažkými oponami a pozlátenými lóžami, ale skôr surová miestnosť, možno stará telocvičňa alebo sklad. Svetlo je strohé, bez ozdôb, a diváci sedia blízko, takmer na dosah ruky od hercov. Na scéne nie sú žiadne zložité kulisy, kostýmy ani rekvizity. Iba herci – ich telá, hlasy a intenzívna prítomnosť. Toto je jadro Chudobného divadla Jerzyho Grotowského, divadelnej formy, ktorá radikálne predefinovala chápanie divadelného umenia v 20. storočí.
Jerzy Grotowski, poľský divadelný režisér a teoretik, sa narodil v roku 1933 a zomrel v roku 1999. Jeho práca v divadle bola hlboko ovplyvnená hľadaním esencie divadelného zážitku. Grotowski bol presvedčený, že moderné divadlo sa príliš vzdialilo od svojich základov, zahltilo sa technológiami, kostýmami, scénografiou a literárnym textom. Hľadal cestu späť k tomu, čo považoval za najdôležitejšie – k stretnutiu herca s divákom, k autentickému a transformatívnemu zážitku, ktorý sa odohráva v priestore medzi nimi.
Inšpiráciu čerpal z rôznych zdrojov, vrátane divadelných reforiem Jacqua Copeaua a Konstantina Stanislavského, ale aj z východných duchovných tradícií a rituálnych praktík. Copeauova snaha o návrat k podstate divadla, k hereckej disciplíne a k jednoduchosti scénického prejavu, bola pre Grotowského kľúčová. Stanislavského metóda hereckej prípravy, zameraná na psychologickú pravdivosť a emocionálnu hĺbku, taktiež zanechala hlbokú stopu v Grotowského prístupe. No Grotowski šiel ešte ďalej, radikalizoval tieto princípy a vytvoril divadlo, ktoré sa programovo zbavovalo všetkého, čo považoval za nadbytočné.
Názov „Chudobné divadlo“ nie je náhodný. Grotowski ho zvolil, aby zdôraznil programovú redukciu divadelných prostriedkov. Chudoba v tomto kontexte neznamená nedostatok finančných prostriedkov, ale ide odobrovoľné odrieknutie sa všetkých „bohatých“ elementov divadla – dekorácií, kostýmov, osvetlenia, hudby (v tradičnom zmysle slova), a dokonca aj rozsiahleho textu. Grotowski veril, že tieto elementy, hoci môžu byť samy o sebe hodnotné, odvádzajú pozornosť odzákladného vzťahu medzi hercom a divákom.
Kľúčovým prvkom Chudobného divadla jeherec. Grotowski ho nazýval „svätým hercom“ (holy actor), nie v náboženskom, ale v profesionálnom zmysle. Svätý herec je ten, ktorý saúplne odovzdáva divadelnému aktu, ktorý investuje celé svoje bytie do hereckej práce. Tréning herca v Chudobnom divadle bol mimoriadne náročný, zameraný nafyzickú a vokálnu disciplínu, na rozvojemočnej otvorenosti a koncentrácie. Grotowski a jeho spolupracovníci vyvinuli špecifickécorporeal exercises, ktoré hercov viedli k objavovaniu hraníc ich fyzických a psychických možností. Dôležitou súčasťou tréningu bola aj práca shlasom, ktorá sa nesústredila na melodramatický prednes, ale naautentický a expresívny zvuk, vychádzajúci z hlbokých telesných a emocionálnych impulzov.
Ďalším kľúčovým princípom jeredukcia textu. Grotowski často pracoval s klasickými textami, ako sú diela Stareho zákona, Dostojevského, či Calderóna, aletext nebol cieľom, ale skôr východiskovým bodom. Text bol pre Grotowského materiálom, s ktorým herci pracovali, ktorý transformovali a interpretovali prostredníctvom svojich tiel a hlasov. Dôraz sa kládol nainterpretáciu textu prostredníctvom hereckej akcie, nie na recitáciu slov.
Vzťah s divákom bol pre Grotowského rovnako dôležitý ako práca s hercom. Chudobné divadlo sa snažilo ointímny a priamy kontakt s divákom. Diváci neboli pasívnymi pozorovateľmi, ale aktívnymi účastníkmi divadelného aktu. Prostredie bolo často usporiadané tak, aby diváci boli blízko hercov, niekedy dokonca obklopovali hrací priestor. Toto usporiadanie malozosilniť intenzitu zážitku, prelomiť bariéru medzi javiskom a hľadiskom, a vytvoriť priestor prespoločnú skúsenosť a transformáciu.
Grotowského divadelná práca bola hlboko metodická a experimentálna. Jeho prístup sa neustále vyvíjal a menil, ale niektoré metódy a techniky zostali konštantné v jeho tvorbe.
Jednou z kľúčových metód Grotowského bola tzv.„via negativa“, cesta negatívnosti, alebo cesta odstraňovania. Spočívala vsystematickom odstraňovaní všetkých prekážok, ktoré bránia hercovi v dosiahnutíúplnej otvorenosti a autenticity. Grotowski veril, že herec by sa mal zbaviť všetkých naučených návykov, stereotypov, technických trikov a osobných zábran, aby sa moholplne odovzdať divadelnému aktu. Via negativa sa týkala nielen herca, ale aj celkového divadelného procesu – od scenografie a kostýmov až po text a réžiu.
Corporeal exercises boli špecifický súbor fyzických cvičení, ktoré Grotowski a jeho spolupracovníci vyvinuli pre tréning hercov. Tieto cvičenia neboli zamerané na dosiahnutie vonkajšej efektivity alebo virtuozity, ale naprehlbovanie telesného vedomia, na rozvoj flexibility, koordinácie a kontroly. Cvičenia často vychádzali zzákladných pohybov, ako je chôdza, beh, skákanie, padanie, ale boli vykonávané smaximálnou koncentráciou a presnosťou. Cieľom boloprepojiť telo a psychiku, aby sa herec stalcelistvou a expresívnou bytosťou.
Podobne ako v prípade fyzického tréningu, ajvokálna technika v Chudobnom divadle sa líšila od tradičného divadelného spevu alebo deklamácie. Grotowski hľadalautentický a expresívny hlas, ktorý by vychádzal zhlbokých telesných a emocionálnych impulzov. Vokálne cvičenia zahŕňali prácu sdychom, rezonanciou, artikuláciou, ale aj simprovizáciou a experimentovaním s rôznymi zvukmi. Cieľom bolorozšíriť hlasový register herca, objaviť nové možnosti zvukového prejavu, aprepojiť hlas s telom a emóciami.
Grotowski sa vo svojej tvorbe často inšpirovalrituálmi a mýtmi. Veril, že divadlo má potenciál byťrituálnym aktom, ktorý môžeprekročiť hranice bežnej reality a dotknúť sahlbších, archetypálnych vrstiev ľudskej skúsenosti. V jeho inscenáciách sa často objavovalimýtické motívy a symboly, rituálne pohyby a zvukové štruktúry. Grotowski sa snažil vytvoriť divadlo, ktoré by nebolo len zábavou alebo ilustráciou literárneho textu, aletransformačným zážitkom, ktorý by moholpremeniť herca aj diváka.
Grotowski založil svoje prvé divadlo v poľskom meste Opole v roku 1959, pôvodne pod názvomDivadlo 13 rzędów (Divadlo 13 radov). V roku 1965 sa divadlo premenovalo naDivadlo-Laboratórium, čo lepšie vystihovalo jeho experimentálny a výskumný charakter. V Divadle-Laboratóriu vznikliikonické inscenácie, ktoré definovali princípy Chudobného divadla a ovplyvnili divadelnú scénu po celom svete.
Jednou z prvých a najvýznamnejších inscenácií Divadla-Laboratória bola„Akropolis“ (1962), inšpirovaná textom Stanisława Wyspiańského. Grotowski a jeho tímradikálne reinterpretovali Wyspiańského text, ktorý sa odohráva v prostredí krakovskej katedrály Wawel a odkazuje na poľskú históriu a mýty. V Grotowského inscenácii sa dej presunul dokoncentračného tábora. Herci, oblečení vuniformách väzňov, hrali postavy biblických a mýtických hrdinov, ale vdehumanizovanom a zničenom kontexte. Scéna bola zbavená akýchkoľvek dekorácií, jedinými rekvizitami bolistaré železné trubky a drôty, ktoré symbolizovalimateriálnu chudobu a duchovnú prázdnotu. „Akropolis“ bolašokujúca a provokatívna inscenácia, ktoráspochybňovala tradičné divadelné konvencie aukazovala silu Chudobného divadla v interpretácii klasického textu.
Ďalšou významnou inscenáciou bola„Doktor Faustus“ (1963), adaptácia klasickej faustovskej legendy. Grotowski sa zameral navnútorný konflikt Fausta, na jehotúžbu po poznaní a moci, ale aj na jehoosamelosť a zúfalstvo. Inscenácia sa odohrávala vintímnom priestore, diváci sedeli okolo hercov, takmer na dosah ruky.Herecký výkon bol mimoriadne intenzívny a fyzický, herci používali svoje telá a hlasy na vyjadrenievnútorných stavov a emócií postáv. Scéna bola opäťminimalistická, bez dekorácií a kostýmov,dôraz sa kládol na hereckú akciu a vzťah s divákom.
Inscenácia„Książę Niezłomny“ (Stály princ) (1965), inšpirovaná textom Calderóna de la Barca a Słowackého, je považovaná zavrcholné dielo Divadla-Laboratória a za jednu znajvýznamnejších inscenácií 20. storočia. Príbeh Stáleho princa, ktorý sa odmieta zrieknuť svojej viery a radšej zomiera mučeníckou smrťou, sa stal pre Grotowskéhometaforou hereckého odovzdania sa divadelnému aktu. Inscenácia bolamimoriadne fyzicky náročná pre hercov, vyžadovalaextrémnu koncentráciu, disciplínu a emocionálnu angažovanosť. Scéna bola opäťprázdna, s výnimkou niekoľkých jednoduchých rekvizít, ako napríklad drevený stôl a stoličky.Dôraz sa kládol na herecký výkon, na rituálne pohyby, vokálne štruktúry a na intenzívny vzťah s divákom. „Książę Niezłomny“ sa stalmanifestom Chudobného divadla ainšpiráciou pre generácie divadelníkov.
V 70. rokoch Grotowski postupneopustil tradičné divadelné inscenácie a začal sa venovať tzv.paradivadelným aktivitám. Išlo oskupinové experimenty, ktoré sa odohrávali mimo divadelného kontextu, v prírode, v opustených budovách, alebo v súkromných priestoroch. Cieľom týchto aktivít boloprekročiť hranice divadla, hľadaťnové formy ľudského stretnutia a komunikácie, askúmať potenciál rituálu a transformácie mimo umelého prostredia divadla.
Paradivadelné aktivity zahŕňali rôzneskupinové cvičenia, improvizácie, spevy, tance, a rituálne praktiky. Dôraz sa kládol naspoločnú skúsenosť, na prekonávanie osobných bariér, a na dosiahnutie stavu kolektívneho tranzu alebo extázy. Grotowski veril, že tieto aktivity môžupriniesť hlbokú osobnú transformáciu aotvoriť nové možnosti ľudského bytia.
Po roku 1982 Grotowski pôsobil v Spojených štátoch a v Taliansku, kde sa venoval projektu„Divadelné zdroje“ (Theatre of Sources) a neskôr„Umenie ako vehikel“ (Art as vehicle). V týchto projektoch sa zameral naskúmanie rituálnych a performatívnych tradícií rôznych kultúr, od domorodých kmeňov až po staroveké civilizácie. Grotowski hľadalspoločné menovatele ľudskej skúsenosti,archetypálne vzorce správania a prežívania, ktoré sa objavujú v rôznych kultúrach a časoch. Jeho neskoršia tvorba bolaviac filozofická a antropologická, ako divadelná v tradičnom zmysle slova. Grotowski sa stalvýskumníkom ľudského potenciálu, ktorý hľadal cestyosobnej a kolektívnej transformácie prostredníctvom umenia a rituálu.
Chudobné divadlo Jerzyho Grotowskéhoradikálne ovplyvnilo divadelnú scénu 20. storočia a jeho vplyv pretrváva dodnes. Jeho princípy a metódy sa staliinšpiráciou pre generácie divadelníkov, hercov, režisérov a pedagógov. Grotowskipredefinoval chápanie hereckého umenia,zdôraznil dôležitosť fyzického a vokálneho tréningu, aukázal potenciál minimalistického divadla, ktoré sa sústreďuje nazákladný vzťah medzi hercom a divákom.
Jehodôraz na hereckú disciplínu, koncentráciu a autenticitu sa stalštandardom v modernom herectve. Jehometóda „via negativa“, cesta odstraňovania, sa stalainšpiráciou pre mnohých umelcov, ktorí hľadajúesenciu svojho umenia prostredníctvomredukcie a zjednodušenia. Jehoparadivadelné aktivity askúmanie rituálu a mýtu otvorilinové cesty pre divadelný experiment ainšpirovali mnohých umelcov k prekračovaniu hraníc tradičného divadla.
Hoci Chudobné divadlo bolokontroverzné a často nepochopené, jehovýznam pre divadelnú históriu je nesporný. Jerzy Grotowski bolvizionársky umelec, ktorýspochybnil konvencie,hľadal esenciu divadelného umenia, aotvoril nové možnosti pre ľudskú expresiu a transformáciu. Jeho dielo jestále živé a inšpiratívne pre všetkých, ktorí veria vsilu divadla ako nástroja poznania, transformácie a ľudského stretnutia.
Grotowskiho prístup k divadlu, hoci minimalistický v prostriedkoch, bol maximálnenáročný na herca. Vyžadovalúplné odovzdanie sa, disciplínu a hlboké sebapoznanie. Pre diváka znamenalo Chudobné divadlointenzívny a často konfrontačný zážitok, ktorý hovytrhával z komfortnej zóny pasívneho pozorovateľa avtiahol do centra divadelného aktu. V tomto spočívaradikálnosť a trvalá hodnota Grotowského Chudobného divadla – vnávrate k podstate divadla, kživému stretnutiu herca a diváka, a kpotenciálu divadla ako nástroja transformácie a ľudského prebudenia.
tags: #Divadlo