Stredoveká hudba, rozsiahla a rozmanitá oblasť, sa rozprestiera približne od pádu Západorímskej ríše v roku 476 n. l. až do začiatku renesancie v 15. storočí. Toto obdobie, trvajúce takmer tisíc rokov, formovalo hudobné myslenie Európy a položilo základy pre ďalší vývoj hudby. Na rozdiel od moderných čias, kde záznamy a notácie umožňujú presnú rekonštrukciu hudby, stredoveká hudba je často zachovaná fragmentárne, cez rukopisy a spisy, čo si vyžaduje rozsiahlu interpretáciu a analýzu.
Raný stredovek bol obdobím konsolidácie a adaptácie. Po rozpade Rímskej ríše sa Európa rozdelila na množstvo menších kráľovstiev a vojvodstiev. Cirkev sa stala hlavnou kultúrnou silou, a jej hudba – predovšetkým gregoriánsky chorál – dominovala hudobnej scéne. Gregoriánsky chorál, pomenovaný po pápežovi Gregorovi I., bol jednohlasný (monofónny), teda pozostával z jednej melodickej linky bez sprievodu. Jeho účelom bolo uľahčiť liturgické texty a navodiť atmosféru zbožnosti a meditácie. Chorál sa šíril po celej Európe a stal sa štandardnou hudbou pre katolícke omše. Jeho charakteristickým znakom bola modálna tonalita, používajúca starogrécke mody namiesto moderných durových a molových stupníc, čo mu dodávalo éterický a nadčasový charakter. Významné pre chorál bolo aj rytmické prevedenie, spočiatku voľné a prispôsobené textu, neskôr aj viac štruktúrované.
Gregoriánsky chorál bol viac než len hudba; bol to základný prvok liturgie a spôsob, ako sa veriaci mohli spojiť s božstvom. Jeho melódie boli starostlivo vybrané a komponované tak, aby vyjadrovali význam textov a podporovali duchovnú reflexiu. Spievali ho výlučne muži – kňazi a mnísi – v chrámoch a kláštoroch. Hoci sa stal štandardom, variácie a regionálne štýly sa vyvíjali v priebehu času, čo viedlo k rôznym dialektom chorálu v rôznych častiach Európy. Notácia chorálu bola pôvodne neumami, grafickými symbolmi, ktoré naznačovali smer pohybu melódie, ale nie presné intervaly alebo rytmus. Až neskôr sa vyvinula lineárna notácia, ktorá umožnila presnejší záznam a šírenie chorálu.
Vrcholný stredovek bol svedkom dramatického rozvoja hudobnej teórie a praxe. Najvýznamnejším prínosom bolo objavenie sa viachlasu (polyfónie), kde súčasne znejú dve alebo viac nezávislých melodických liniek. Tento prelomový koncept otvoril nové možnosti pre kompozíciu a viedol k vytvoreniu zložitejších a bohatších hudobných textúr. Prvé formy viachlasu, ako organum, vznikali pridaním sprievodnej linky k existujúcemu chorálu, zvyčajne v paralelnom pohybe. Postupne sa však linky začali osamostatňovať a vytvárať zložité kontrapunktické vzťahy. Škola Notre-Dame v Paríži, spojená s menami ako Léonin a Pérotin, bola centrom tohto vývoja a vytvorila prvé rozsiahle a prepracované polyfónne skladby, známe ako organa a conductus. Okrem duchovnej hudby sa rozvíjala aj svetská hudba, ktorú produkovali a šírili trubadúri, trubadúri a minnesängeri – potulní básnici a hudobníci, ktorí spievali o láske, dvornosti, hrdinstve a politike. Ich piesne boli často strofické, zložené z opakujúcich sa veršov s rovnakou melódiou, a sprevádzané rôznymi nástrojmi, ako lutna, fidula a šalmaj.
Trubadúri, pochádzajúci z južného Francúzska (Provensalska), boli jednými z prvých svetských skladateľov a interpretov v stredovekej Európe. Ich piesne, písané v okcitánčine (langue d'oc), oslavovali dvornú lásku, ideálizovaný vzťah medzi rytierom a vznešenou dámou. Ich poézia bola rafinovaná a sofistikovaná, často používala metaforické jazyky a zložité rýmové schémy. Truvéri, pôsobiaci v severnom Francúzsku, sa inšpirovali trubadúrmi, ale písali v starej francúzštine (langue d'oïl) a venovali sa aj iným témam, ako sú krížové výpravy a rytierske činy. Minnesängeri v Nemecku nasledovali podobnú tradíciu, ale spievali v strednej hornonemčine a často sa zameriavali na duchovné a filozofické témy. Všetky tieto skupiny prispeli k rozvoju svetskej hudby a kultúry v stredoveku a ich piesne sa šírili ústne a písomne po celej Európe.
Neskorý stredovek bol obdobím inovácií a experimentov v hudbe. Ars Nova, "nové umenie", bol hudobný štýl, ktorý sa objavil vo Francúzsku a Taliansku v 14. storočí a priniesol revolúciu v notácii a rytme. Philippe de Vitry, francúzsky biskup a skladateľ, bol jedným z hlavných predstaviteľov Ars Nova a jeho traktát "Ars Nova" definoval nové pravidlá a princípy kompozície. Ars Nova umožnila väčšiu rytmickú flexibilitu a komplexnosť, ako aj používanie menzurálnej notácie, ktorá presne určovala trvanie nôt. Guillaume de Machaut, ďalší významný skladateľ Ars Nova, skomponoval rozsiahle a zložité motety, omše a svetské piesne, ktoré demonštrovali potenciál nového štýlu. V Taliansku sa Ars Nova prejavila v hudbe trecenta, štýlu, ktorý sa vyznačoval melodickou krásou a virtuóznymi pasážami. Francesco Landini, slepý organista a skladateľ, bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov trecenta a jeho balady, madrigaly a caccia boli veľmi populárne. Neskorý stredovek bol tiež obdobím prechodu k renesancii, ktorá priniesla nové ideály krásy, harmónie a vyváženosti. Hudba sa stala viac humanistickou a zameraná na vyjadrenie ľudských emócií a skúseností. Nové hudobné formy, ako frotola a villancico, sa objavili a pripravili pôdu pre rozkvet renesančnej hudby.
Stredoveké hudobné nástroje boli rozmanité a odrážali rôzne hudobné štýly a funkcie. Medzi najbežnejšie nástroje patrili:
Tieto nástroje, často vyrobené z prírodných materiálov, ako drevo, koža a kosti, vytvárali zvuky, ktoré odrážali atmosféru a kultúru stredoveku. Ich zvuky zneli v kostoloch, na hradoch, v krčmách a na trhoch, sprevádzajúc náboženské obrady, dvorské slávnosti, ľudové tance a každodenný život.
Stredoveká hudba zanechala trvalé dedičstvo, ktoré ovplyvnilo vývoj hudby v nasledujúcich storočiach. Gregoriánsky chorál zostal základom katolíckej liturgie až do 20. storočia a jeho vplyv je cítiť v mnohých moderných skladbách. Viachlas, objavený v stredoveku, sa stal základom západnej hudobnej tradície a viedol k vytvoreniu zložitejších a bohatších hudobných foriem, ako sú fuga, sonáta a symfónia. Svetská hudba trubadúrov, trubadúrov a minnesängerov položila základy pre rozvoj piesňovej tvorby a inšpirovala mnohých básnikov a hudobníkov. Stredoveké hudobné nástroje, ako lutna, fidula a organ, sa vyvinuli a zdokonalili a stali sa neoddeliteľnou súčasťou renesančných a barokových orchestrov. Stredoveká hudobná teória a notácia položili základy pre moderné hudobné vzdelávanie a analýzu. Stredoveká hudba, hoci vzdialená a často neznáma, je neoddeliteľnou súčasťou našej kultúrnej histórie a zaslúži si našu pozornosť a uznanie.