Pikola, malý dychový nástroj s prenikavým zvukom, je často prehliadaná vo veľkom svete hudobných nástrojov. Napriek svojej nenápadnej veľkosti zohráva pikola kľúčovú úlohu v orchestroch, dychových kapelách a rôznych hudobných žánroch. Jej vysoký, jasný tón dokáže dodať lesk a vzrušenie aj tým najmohutnejším hudobným dielam. Ponorme sa do fascinujúcej histórie a pôvodu tohto nástroja, aby sme pochopili, ako sa z jednoduchých píšťaliek vyvinula moderná pikola, akú ju poznáme dnes.
Názov "pikola" pochádza z talianskeho slova "piccolo", čo v preklade znamená "malý". Tento názov je výstižný, keďže pikola je v podstate menšou verziou priečnej flauty. V taliančine sa pre pikolu používa aj termín "ottavino", čo odkazuje na jej ladenie o oktávu vyššie ako priečna flauta. V iných jazykoch sa môžeme stretnúť s podobnými názvami, ktoré zdôrazňujú jej malú veľkosť a príbuznosť s flautou. Napríklad v angličtine sa používa "piccolo flute" alebo jednoducho "piccolo", vo francúzštine "petite flûte" a v nemčine "kleine Flöte" alebo "Pikkoloflöte". V slovenčine a češtine sa udomácnil taliansky termín "pikola".
Pikola je dychový nástroj patriaci do skupiny drevených dychových nástrojov, hoci moderné pikoly sa často vyrábajú z kovu, najmä z postriebreného niklového striebra alebo dokonca zlata pre profesionálne modely. Tradične sa však pikoly vyrábali z dreva, ako napríklad eben, grenadilla alebo kokosové drevo, čo ovplyvňovalo ich zvukové vlastnosti.
Z hľadiska konštrukcie je pikola v podstate zmenšenou kópiou priečnej flauty. Jej dĺžka je približne polovičná v porovnaní s koncertnou flautou C, čo je hlavným dôvodom, prečo znie o oktávu vyššie. Pikola má valcovú trubicu, ktorá sa zužuje smerom k náustku. Náustok pikoly je podobný flautovému, umožňujúc hráčovi vytvárať tón fúkaním vzduchu cez otvor a rozkmitávaním vzduchového stĺpca vnútri nástroja.
Rovnako ako flauta, aj pikola používa zložitý systém klapiek a tónových dierok, ktoré umožňujú hráčovi meniť výšku tónu. Moderná pikola zvyčajne disponuje Boehmovým systémom klapiek, ktorý bol vyvinutý v 19. storočí a štandardizoval prstoklad a mechaniku drevených dychových nástrojov. Tento systém zabezpečuje chromatickú stupnicu a uľahčuje hru v rôznych tóninách a registroch. Počet klapiek a tónových dierok na pikole je podobný ako na flaute, hoci niektoré modely môžu mať menšie variácie.
Pikola je zvyčajne ladená v C, čo znamená, že jej základný tón je C. Existujú aj pikoly ladené v Des, hoci sú menej bežné. Zapisuje sa o oktávu nižšie, ako znie, aby sa predišlo prílišnému množstvu pomocných čiarok v notovom zápise. Rozsah pikoly sa zvyčajne pohybuje od D5 (D nad stredným C) až po C8 (C dve oktávy nad stredným C), čím pokrýva najvyššie registre dychových nástrojov v orchestri.
História pikoly je úzko spojená s vývojom flauty a iných dychových nástrojov. Predchodcov pikoly možno hľadať v starovekých píšťalách a fujarách, ktoré sa používali v rôznych kultúrach po celom svete. Jednoduché píšťalky z kostí, dreva alebo trstiny boli jednými z najstarších hudobných nástrojov vôbec. Postupom času sa tieto píšťalky vyvíjali a zdokonaľovali, pričom sa pridávali tónové dierky a neskôr aj klapky, čo umožnilo hrať zložitejšie melódie a stupnice.
Priamym predchodcom modernej pikoly je flažolet (francúzskyflageolet). Flažolet sa objavil v 16. storočí vo Francúzsku a stal sa populárnym nástrojom v renesančnej a barokovej hudbe. Pôvodne sa flažolet používal na výcvik vtákov v speve, vďaka svojmu prenikavému a vysokému tónu, ktorý napodobňoval vtáčie štebotanie. Neskôr sa flažolet uplatnil aj v ľudovej a vojenskej hudbe.
Flažolet bol zvyčajne menší ako priečna flauta a mal šesť tónových dierok - štyri na prednej strane a dve na zadnej strane. Existovali rôzne typy flažoletov, vrátane francúzskeho flažoletu s náustkom podobným zobcovej flaute a anglického flažoletu s bočným náustkom, ktorý sa považuje za priameho predchodcu pikoly. Anglický flažolet sa postupne vyvíjal a zdokonaľoval, pričom sa pridávali klapky a menil sa jeho tvar a konštrukcia.
V 18. storočí sa začala pikola postupne odlišovať od flažoletu a formovať sa do podoby, ktorú poznáme dnes. Vývoj pikoly prebiehal paralelne s vývojom priečnej flauty. V barokovom období sa pikola používala najmä ako koloratúrny nástroj v operách a orchestrálnych dielach, kde sa vyžadoval vysoký a prenikavý zvuk. V klasicistickom období sa pikola stala štandardnou súčasťou symfonického orchestra.
Kľúčovým momentom vo vývoji pikoly, rovnako ako aj flauty, bolo zavedenie Boehmovho systému klapiek v 19. storočí. Theobald Boehm, nemecký flautista a vynálezca, vyvinul revolučný systém klapiek a tónových dierok, ktorý umožnil presnejšiu intonáciu, ľahšiu hru a väčšiu virtuozitu na flaute a pikole. Boehmov systém bol postupne prijatý výrobcami nástrojov a stal sa štandardom pre moderné flauty a pikoly. Vďaka Boehmovmu systému sa pikola stala plnohodnotným a virtuóznym nástrojom, schopným hrať zložité sólové party a orchestračné pasáže.
Pikola si postupne našla svoje miesto v rôznych hudobných žánroch a obdobiach. Jej prenikavý a jasný zvuk ju predurčil na špeciálne efekty a koloratúrne pasáže v orchestrálnej a opernej hudbe. V dychových kapelách a vojenských hudbách pikola pridáva lesk a energiu. V 20. a 21. storočí sa pikola objavuje aj v súčasnej klasickej hudbe, jazzovej hudbe a filmovej hudbe.
V symfonickom orchestri pikola zvyčajne sedí v drevenej dychovej sekcii, vedľa flaut. Orchester zvyčajne obsahuje jednu alebo dve pikoly. Pikola sa často používa na zdôraznenie najvyšších tónov orchestra, na vytváranie efektov lesku a iskrivosti, a na imitáciu zvukov vtákov alebo píšťaliek. Jej prenikavý zvuk sa dokáže presadiť aj cez mohutné orchestračné textúry.
Mnohí významní skladatelia využívali pikolu vo svojich orchestrálnych dielach. Ludwig van Beethoven použil pikolu vo svojej Symfónii č. 5 a Symfónii č. 9, kde dodáva dramatický a triumfálny charakter. Hector Berlioz vo svojejFantastickej symfónii využil pikolu na evokáciu groteskných a fantastických scén. Piotr Iľjič Čajkovskij často používal pikolu vo svojich baletoch (Luskáčik,Labutie jazero) a symfóniách, dodávajúc im farebnosť a lesk. Maurice Ravel vo svojomBolere majstrovsky využíva pikolu v kulminácii skladby. Igor Stravinskij vSvätení jari a Dmitrij Šostakovič vo svojich symfóniách tiež často siahali po pikole pre jej špecifické zvukové možnosti.
V dychových kapelách a vojenských hudbách je pikola bežnou súčasťou. Jej prenikavý zvuk je ideálny pre hranie pochodov a vojenských signálov. Pikola často hrá melodické linky a ozdoby v dychových skladbách.
Mimo klasickej hudby sa pikola objavuje aj v iných žánroch. V ľudovej hudbe niektorých regiónov sa pikola používa na hranie tradičných melódií. V jazzovej hudbe a súčasnej experimentálnej hudbe niektorí hudobníci využívajú pikolu pre jej netradičné zvukové možnosti a efekty. V filmovej hudbe pikola často dotvára atmosféru napätia, tajomstva alebo magických momentov.
Hra na pikolu je technicky náročná a vyžaduje si skúsenosti s hrou na flaute. Prstoklad na pikole je identický s prstokladom na flaute, čo uľahčuje prechod medzi týmito nástrojmi. Najväčšou výzvou pri hre na pikolu je kontrola intonácie a tónu v najvyšších registroch. Pikola vyžaduje precíznu prácu s dychom a nátiskom, aby sa dosiahol čistý a plný tón bez nežiaduceho piskotu alebo šumu.
Pedagogika hry na pikolu je často integrovaná do výuky hry na flaute. Mnohé flautové školy a učebnice obsahujú kapitoly venované pikole a špecifikám hry na tento nástroj. Existujú aj špecializované školy a kurzy pre pikolu, ktoré sa zameriavajú na pokročilé techniky, interpretáciu a orchestračnú prax. Dôležitou súčasťou výuky hry na pikolu je aj cvičenie stupníc, intervalov, etúd a orchestračných výňatkov, ktoré rozvíjajú technické zručnosti a hudobný prejav.
Pikola si aj v 21. storočí udržiava svoje miesto v hudobnom svete. Stále je štandardnou súčasťou symfonických orchestrov, dychových kapiel a rôznych komorných ansámblov. Moderná výroba pikol sa zameriava na kvalitu materiálov, precíznosť mechaniky a optimalizáciu zvukových vlastností. Výrobcovia nástrojov ponúkajú pikoly v rôznych cenových kategóriách, od študentských modelov až po profesionálne nástroje pre špičkových hudobníkov.
Existuje mnoho vynikajúcich pikolistov, ktorí sa venujú sólovej hre na pikolu, orchestračnej hre a pedagogickej činnosti. Ich umelecká činnosť prispieva k popularizácii pikoly a rozširovaniu jej repertoáru. Pikola je aj naďalej fascinujúcim a mocným nástrojom, ktorý dokáže obohatiť hudobné diela o jedinečný zvukový odtieň a emocionálny náboj.
Od svojich skromných začiatkov ako jednoduchá píšťalka, cez vývoj flažoletu až po modernú pikolu s Boehmovým systémom, prešla pikola dlhú a zaujímavú cestu. Jej malá veľkosť skrýva obrovský potenciál a schopnosť preniknúť do sŕdc poslucháčov svojím jasným a prenikavým hlasom. Pikola zostáva dôležitým a ceneným nástrojom v hudobnom svete a jej história je svedectvom o neustálom vývoji a inováciách v oblasti hudobných nástrojov.
tags: