Prechádzajúc sa po modernom meste, neraz si človek všimne uniformitu obliekania. Ulice zaplavili mikiny – s kapucňou, bez kapucne, jednofarebné, s logami, s potlačou. Zdá sa, že mikina sa stala neoficiálnou uniformou našej doby. Zároveň, ako keby sa vytratili búrlivé diskusie o hudbe, o nových albumoch, o koncertoch, ktoré kedysi plnili kaviarne a verejné priestory. Namiesto toho sa rozhovory točia okolo najnovších technologických vychytávok, zliav v obchodných reťazcoch a práve – mikín.
Je to len povrchný dojem, alebo naozaj žijeme v dobe, kedy materiálne veci, ako napríklad mikiny, prebili v záujme ľudí hodnoty ako hudba, umenie a kultúra? Je možné, že konzumná spoločnosť, v ktorej žijeme, preformátovala naše hodnoty natoľko, že sa sústredíme viac na to, čo si môžeme kúpiť a obliecť, ako na to, čo nás obohacuje duchovne a emocionálne?
Mikina sama o sebe nie je zlá vec. Je to praktický, pohodlný a často aj štýlový odev. Problém nastáva, keď sa mikina stane symbolom niečoho väčšieho – symbolom konzumného spôsobu života, kde sa hodnota človeka meria počtom a značkou jeho majetku. Mikina, v tomto kontexte, prestáva byť len odevom a stáva sa prejavom príslušnosti k určitej skupine, vyjadrením statusu, a niekedy aj prázdnym gestom bez hlbšieho významu. Masová produkcia mikín, ich dostupnosť a agresívny marketing vytvárajú dojem, že "musíme mať" najnovší model, najtrendovejšiu farbu, mikinu s najznámejším logom.
Tento fenomén sa netýka len mikín, ale aj mobilných telefónov, značkových tenisiek, elektroniky a mnohých ďalších produktov. Konzumná spoločnosť nás neustále bombarduje reklamami a vytvára v nás pocit, že bez najnovších vecí nie sme dosť dobrí, dosť moderní, dosť „in“. Vytvára sa cyklus neustáleho nakupovania a túžby po ďalších a ďalších veciach, pričom sa zabúda na skutočné hodnoty a potreby.
Zároveň, akoby sa hudba, a s ňou aj ďalšie formy umenia, dostávali do úzadia. Nie je to tak, že by sa hudba prestala tvoriť alebo počúvať. Práve naopak, vďaka internetu a streamovacím službám je hudba dostupnejšia ako kedykoľvek predtým. Problém je skôr v spôsobe, akým ju konzumujeme a v akom kontexte ju vnímame.
Hudba sa stala súčasťou kulisy nášho života. Počúvame ju pri práci, pri športe, pri cestovaní, ale často len pasívne, bez hlbšieho ponorenia sa do jej obsahu. Streamovacie služby, hoci ponúkajú obrovský výber hudby, paradoxne prispievajú k jej devalvácii. Za mesačný poplatok máme prístup k miliónom skladieb, čo vytvára dojem, že hudba je nekonečný a lacný zdroj zábavy. Stráca sa tak hodnota hudby ako umenia, ako prostriedku na vyjadrenie emócií, myšlienok a hlbších posolstiev.
Kedysi sa na albumy čakalo mesiace, kupovali sa vinylové platne, kazety, CD-čka, a hudba sa počúvala pozorne, s rešpektom. Dnes preskakujeme skladby, vytvárať playlisty podľa nálady, a často ani nevieme, kto danú skladbu naspieval. Hudba sa stala spotrebným tovarom, podobne ako mikina. Ide o ďalší produkt v nekonečnom prúde zábavy, ktorý nás má na chvíľu zabaviť, ale nie hlbšie osloviť.
Prečo sa zdá, že ľudia preferujú mikiny pred hudbou? Nie je to, samozrejme, jednoduchá odpoveď, a nejde o to, že by sme si museli vyberať medzi jedným a druhým. Ide o pochopenie širších spoločenských trendov a psychologických mechanizmov, ktoré nás k tomu vedú.
Mikina poskytuje komfort a pocit istoty. V uniformite obliekania sa stráca individualita, ale zároveň sa človek cíti menej vyčnievajúci, viac „patriaci“ k davu. V neistej a rýchlo sa meniacej dobe môže uniformita v obliekaní predstavovať akýsi únik, pocit stability a príslušnosti. Hudba, naopak, môže byť príliš osobná, príliš emotívna, príliš vyžadujúca pozornosť. V preťaženom svete plnom informácií a podnetov môže byť pasívne prijímanie konzumných symbolov, ako sú mikiny, jednoduchšie a menej náročné ako aktívne vnímanie umenia.
Konzumná spoločnosť je zameraná na rýchlu uspokojivosť. Kúpa mikiny, nového telefónu, módneho doplnku prináša okamžitý pocit radosti a uspokojenia. Je to rýchla dávka dopamínu, ktorá nás na chvíľu poteší, ale nemá dlhodobý efekt. Hudba, umenie, kultúra vyžadujú čas, pozornosť, otvorenosť. Hlboký zážitok z hudby sa nedostaví okamžite, ale postupne, pri opakovanom počúvaní, pri ponorení sa do kontextu, do emócií. V dobe rýchlych riešení a okamžitej gratifikácie sa hlboké zážitky a trvalé hodnoty dostávajú do úzadia.
Marketingový priemysel je majstrom manipulácie. Reklamy na mikiny, na značkové oblečenie, na konzumné produkty sú všadeprítomné a cielene nás presviedčajú, že ich potrebujeme. Vytvárajú umelé potreby a túžby, zameriavajú sa na naše emócie a strachy. Hudba a umenie, hoci sú tiež súčasťou marketingového priemyslu, nie sú tak priamo zamerané na vyvolávanie konzumných impulzov. Marketing hudby sa skôr zameriava na budovanie fanúšikovskej základne, na predaj vstupeniek na koncerty, ale nie tak priamo na vyvolávanie túžby po hmotných veciach.
Konzumná spoločnosť podporuje konformitu a potláča kritické myslenie. Je ľahšie podľahnúť davu, nakupovať to, čo je „in“, obliekať sa tak, ako sa obliekajú všetci ostatní, ako sa zamýšľať nad skutočnými hodnotami a potrebami. Hudba a umenie nás naopak vyzývajú k premýšľaniu, k spochybňovaniu, k hľadaniu vlastnej identity a názorov. V konzumnom prostredí, ktoré preferuje jednoduché riešenia a povrchné hodnoty, sa kritické myslenie a hľadanie hlbšieho zmyslu života strácajú.
Napriek všetkým negatívnym trendom nie je všetko stratené. Hudba a umenie stále existujú, tvoria sa nové diela, konajú sa koncerty, vydávajú sa knihy. Ľudia stále hľadajú hlbšie zážitky a hodnoty, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Existuje alternatívna kultúra, undergroundová scéna, subkultúry, ktoré sa bránia konzumnému štýlu života a preferujú autenticitu, kreativitu a hlbšie hodnoty.
Dôležité je uvedomiť si, že konzumná spoločnosť nie je nemenný osud. Máme možnosť voľby. Môžeme sa rozhodnúť, či budeme pasívne prijímať konzumné impulzy, alebo budeme aktívne hľadať hlbšie hodnoty a zážitky. Môžeme podporovať umenie, kultúru, kritické myslenie, a hľadať zmysel života aj mimo materiálnych vecí.
Možno, že otázka nie je, či ľudia majú radšej mikiny ako hudbu, ale skôr, či sme si v konzumnom svete nezabudli pripomínať, že okrem mikín a ďalších hmotných vecí existuje aj svet umenia, kultúry a duchovných hodnôt, ktorý nás obohacuje a dáva nášmu životu hlbší zmysel. Je na nás, aby sme tento svet opäť objavili a dali mu v našich životoch zaslúžené miesto.
Možno, že mikina je len pohodlný odev, a nie symbol úpadku hodnôt. Ale pohľad na ulice plné unifikovaných mikín by nás mal prinútiť k zamysleniu sa nad tým, čo naozaj v živote považujeme za dôležité, a či sme v honbe za konzumnými symbolmi nestratili niečo podstatné.
tags: #Hudba