Vzťah medzi Národným divadlom a štátom je komplexný a vyvíjal sa v priebehu času, odrážajúc politické, spoločenské a kultúrne zmeny. Táto dynamika je charakteristická pre všetky národné divadlá, ktoré fungujú ako dôležité inštitúcie definujúce a reprezentujúce národnú identitu.
Založenie Slovenského národného divadla (SND) v roku 1920 bolo kľúčovým momentom v dejinách slovenskej kultúry. Vzniklo v Bratislave v budove bývalého Mestského divadla a okamžite sa stalo symbolom slovenskej národnej identity a kultúrnej emancipácie. Od začiatku malo tri zložky: činohru, operu a balet, čo svedčilo o ambícii vytvoriť plnohodnotnú umeleckú inštitúciu.
Vznik SND bol úzko spätý so vznikom Československej republiky, ktorá poskytla politický a finančný rámec pre jeho rozvoj. Štát zohrával dôležitú úlohu pri financovaní SND a pri určovaní jeho umeleckého smerovania. Prvé roky boli poznačené snahou o vytvorenie národného repertoáru, ktorý by odrážal slovenské dejiny, kultúru a spoločnosť.
Okrem SND v Bratislave zohráva dôležitú úlohu aj Národné divadlo v Košiciach. Po horthyovskej okupácii v rokoch 1938-1945 bolo v Košiciach obnovené najskôr Východoslovenské národné divadlo a od roku 1947 Národné divadlo v Košiciach. Riaditeľ divadla, Janko Borodáč, mal ambíciu budovať košické divadlo, aj s ohľadom na historický kontext, nie ako regionálnu scénu, ale ako plnohodnotné národné divadlo. Má tri súbory – činoherný, operný a baletný. Operný súbor má v repertoári operu aj operetu. Divadlo sídli na Hlavnej ulici č. 58 v Košiciach.
Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistického režimu sa vzťah medzi SND a štátom radikálne zmenil. Divadlo sa stalo nástrojom štátnej propagandy a jeho činnosť bola pod prísnou ideologickou kontrolou. Repertoár bol cenzurovaný a uprednostňované boli diela, ktoré vyhovovali ideologickým požiadavkám režimu. Napriek tomu sa v SND darilo aj kvalitným umelcom, ktorí sa snažili prekonať obmedzenia a vytvárať hodnotné inscenácie.
Avšak, opera bola často využívaná ako "výkladná skriňa" kultúrnej politiky režimu, najmä po roku 1968. Toto obdobie bolo charakteristické snahou o prezentáciu úspechov socialistickej kultúry a potláčanie akýchkoľvek prejavov nesúhlasu.
Pád komunistického režimu v roku 1989 priniesol zásadné zmeny aj pre SND. Divadlo sa oslobodilo od ideologickej kontroly a začalo hľadať nové cesty rozvoja. Zmenila sa štruktúra financovania, ktorá sa stala viac závislou od grantov a sponzorov. SND sa muselo vyrovnať s novými ekonomickými podmienkami a s konkurenciou zo strany súkromných divadiel.
V tomto období sa SND snažilo o obnovenie národného repertoáru a o uvádzanie diel, ktoré boli v minulosti zakázané. Zároveň sa divadlo otvorilo novým umeleckým trendom a začalo spolupracovať so zahraničnými umelcami. Transformácia bola náročná, ale SND si dokázalo udržať svoju pozíciu najvýznamnejšej divadelnej inštitúcie na Slovensku.
V súčasnosti čelí SND mnohým výzvam, ktoré súvisia s globalizáciou, komercializáciou kultúry a s novými technológiami. Divadlo sa musí neustále prispôsobovať meniacim sa spoločenským podmienkam a hľadať nové spôsoby, ako osloviť divákov. Dôležitou úlohou SND je aj naďalej udržiavať a rozvíjať národnú kultúru a identitu.
Financovanie SND je aj v súčasnosti zabezpečované predovšetkým štátom, ale divadlo sa snaží získavať aj vlastné zdroje. Dôležitou súčasťou činnosti SND je aj edukácia a výchova mladej generácie divákov.
SND pokračuje v uvádzaní klasických diel, ale aj v podpore súčasnej dramatickej tvorby. Divadlo sa snaží o dialóg so spoločnosťou a o reflektovanie aktuálnych problémov a tém.
Historická budova Slovenského národného divadla je novorenesančná budova na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde do otvorenia novej budovy sídlilo Slovenské národné divadlo. Budova je národnou kultúrnou pamiatkou. Je zaujímavosťou, že neuveriteľných 45 divadiel postavili po celej Európe viedenskí architekti Ferdinand Fellner a Hermann Helmer. Ich podobu namiešali ako stredoeurópsku zmes historizmu a secesie.
Čas do brieždenia (1984) je hra s tematikou zo Slovenského národného povstania. Do osemdesiatych rokov spadá napísanie a uvedenie jeho hier Omyl chirurga Moresiniho (1981), Meno pre Michala (1985), Prelúdium v mol (1984), Post skriptum (1985) a Polostrovy vianočné (1986). Jeho poslednou uvedenou divadelnou hrou je Letenka do Milána (1996), ktorú uviedlo Gogoľovo divadlo v ...
Vzťah medzi Národným divadlom a štátom je neustálym procesom dialógu a hľadania rovnováhy. SND je dôležitou súčasťou slovenskej kultúry a jeho budúcnosť závisí od schopnosti prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam a od podpory zo strany štátu a spoločnosti.