Klavír, nástroj, ktorý si podmanil koncertné sály, obývacie izby a hudobnú históriu, má fascinujúci pôvod. Jeho cesta od skromných začiatkov k dominantnému postaveniu v hudobnom svete je príbehom inovácií, umeleckej vášne a neustáleho zdokonaľovania. Ponorme sa do hĺbky histórie prvých klavírov, preskúmajme ich vývoj a objavme zaujímavosti, ktoré formovali tento ikonický nástroj.
Píše sa začiatok 18. storočia vo Florencii, centre umenia a inovácií. V dielni Bartolomea Cristoforiho, kustóda nástrojov na dvore princa Ferdinanda de' Medici, sa rodí myšlienka, ktorá navždy zmení hudobný svet. Cristofori, zručný staviteľ čembal a iných klávesových nástrojov, sa zamýšľa nad obmedzeniami vtedajších nástrojov, najmä čembala. Čembalo, hoci elegantné a zvukovo bohaté, trpelo zásadným nedostatkom – obmedzenou dynamikou. Hráč nemal kontrolu nad silou tónu, každý tón znel približne rovnako hlasno, bez ohľadu na silu úderu na klávesu.
Cristoforiho geniálnym riešením bolo nahradenie trsacieho mechanizmu čembala kladivkovým mechanizmom. Namiesto trsania strún perom, ako to bolo pri čembale, jeho nový nástroj udieral na struny malými kladivkami potiahnutými kožou. Tento zdanlivo jednoduchý, no revolučný princíp umožnil hráčovi ovládať dynamiku tónu – hraťpiano (ticho) ajforte (hlasno) – odtiaľ názovpianoforte, taliansky pre „ticho-hlasno“.
Presný rok vynálezu pianoforte nie je úplne istý, ale väčšina zdrojov sa zhoduje na období okolo roku 1700. Prvé zdokumentované pianoforte pochádza z roku 1700 a inventár Medicejských zbierok z roku 1711 už spomína "arpicembalo che fa il piano e il forte" (čembalo, ktoré hrá ticho a hlasno). Dodnes sa zachovalo len niekoľko Cristoforiho nástrojov, svedectiev o jeho vizionárskom diele. Najstarší z nich, datovaný rokom 1720, je hrdo vystavený v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku, pripomínajúc zrod moderného klavíra.
Cristoforiho vynález sa spočiatku nestretol s okamžitým a masívnym ohlasom. Vtedajší hudobný svet bol zvyknutý na zvuk čembala a organu, a pianoforte, s jeho odlišným zvukom a hrateľnosťou, si muselo postupne získavať svoje miesto. Napriek tomu, Cristofori neúnavne pracoval na zdokonaľovaní svojho nástroja, experimentoval s rôznymi materiálmi a mechanizmami. Jeho rané pianoforte mali menší rozsah klaviatúry a boli konštrukčne odlišné od moderných klavírov, no princíp kladivkového mechanizmu zostal základom.
Po Cristoforiho smrti v roku 1731 pokračovali v rozvoji pianoforte ďalší stavitelia nástrojov, často inšpirovaní jeho prácou, no prinášajúci aj vlastné inovácie. Významným menom v ranom vývoji klavíra je nemecký staviteľ Gottfried Silbermann. Silbermann sa osobne stretol s Cristoforim a bol ohromený jeho vynálezom. Začal stavať vlastné pianoforte, ktoré pôvodne kopírovali Cristoforiho mechanizmus, no postupne ich zdokonaľoval a prispôsoboval. Silbermannove nástroje si získali uznanie, a dokonca aj samotný Johann Sebastian Bach sa k nim pozitívne vyjadril, hoci mal spočiatku výhrady k ich ťažšiemu úderu a slabším výškam. Silbermann neskôr Bachove pripomienky zohľadnil a vylepšil svoje nástroje.
Ďalším kľúčovým centrom vývoja klavíra sa stala Viedeň. Viedenská škola staviteľstva klavírov, reprezentovaná menami ako Johann Andreas Stein, sa zamerala na ľahší a citlivejší mechanizmus, ktorý umožňoval rýchlejšiu repetíciu tónov a jemnejšiu dynamickú kontrolu. Steinov mechanizmus, známy ako "viedenský mechanizmus", sa stal veľmi populárnym a ovplyvnil stavbu klavírov v celej Európe. Jeho dcéra Nannette Stein, neskôr známa ako Nannette Streicher, a jej manžel Johann Andreas Streicher, pokračovali v rodinnej tradícii a ďalej zdokonaľovali viedenský klavír, pričom sa stali blízkymi priateľmi a staviteľmi klavírov pre samotného Ludwiga van Beethovena.
Nástroje postavené v 18. a ranom 19. storočí sa dnes označujú akofortepiano, aby sa odlíšili od moderných klavírov. Fortepiano sa od moderných klavírov líšia v mnohých aspektoch – konštrukčne, zvukovo aj hrateľnosťou. Fortepiano mali ľahšiu konštrukciu, menší rozsah klaviatúry (zvyčajne 5 alebo 6 oktáv namiesto 88 kláves moderného klavíra), struny boli tenšie a napnuté menším ťahom a kladivká boli menšie a potiahnuté mäkšou kožou.
Výsledkom týchto konštrukčných rozdielov bol zvuk, ktorý sa výrazne líšil od zvuku moderného klavíra. Fortepiano mali jemnejší, priezračnejší a menej nosný zvuk s kratším dozvukom. Ich dynamický rozsah bol menší, no ponúkali bohatšiu paletu farieb a nuáns v rámci tohto rozsahu. Fortepiano boli ideálne pre hudbu klasicizmu a raného romantizmu. Skladatelia ako Mozart, Haydn, Beethoven a Schubert komponovali pre fortepiano a ich hudba na týchto nástrojoch znie autentickejšie a odhaľuje jemnosti, ktoré sa na modernom klavíri môžu stratiť.
Hra na fortepiano vyžadovala odlišnú techniku ako hra na modernom klavíri. Ľahší úder a citlivejší mechanizmus umožňovali hráčovi dosiahnuť širokú škálu výrazových prostriedkov, no vyžadovali si jemnejší dotyk a precíznu artikuláciu. Fortepiano boli nástroje dialógu, konverzácie medzi hráčom a nástrojom, kde každý dotyk klávesy mohol priniesť odlišnú farbu a nuansu.
19. storočie bolo obdobím dramatických zmien v histórii klavíra. Priemyselná revolúcia priniesla nové technológie a materiály, ktoré umožnili masovú produkciu klavírov a ich zdokonalenie do podoby, ktorú poznáme dnes. Vývoj viedol k silnejším rámom, väčšiemu rozsahu klaviatúry, mohutnejšiemu zvuku a väčšej odolnosti nástroja.
Kľúčovým momentom bol prechod od dreveného rámu k rámu z liatiny. Drevený rám fortepiano nebol dostatočne pevný na to, aby odolal ťahu silnejších strún potrebných pre väčší a nosnejší zvuk. Okolo roku 1820 sa začali objavovať prvé klavíry s liatinovým rámom, ktoré umožnili použitie hrubších strún a vyššieho napätia, čo viedlo k výraznému zvýšeniu hlasitosti a plnosti zvuku. Americký staviteľ Alpheus Babcock si patentoval liatinový rám pre klavíry v roku 1825 a jeho inovácia sa rýchlo rozšírila do Európy.
Ďalším dôležitým vylepšením bolkrížový systém strún, ktorý vynašiel francúzsky staviteľ Jean-Henri Pape okolo roku 1825. Krížové struny znamenajú, že basové struny sú vedené diagonálne cez stredné a vysoké struny, čím sa dosiahla väčšia dĺžka basových strún v menšom priestore a zlepšila sa rezonancia a homogenita zvuku v celom rozsahu klaviatúry. Krížové struny sa stali štandardom v modernej konštrukcii klavírov.
V 19. storočí sa ustálil aj rozsah klaviatúry na 88 kláves (7 a štvrť oktávy), ktorý sa stal štandardom dodnes. Mechanizmus klavíra sa tiež neustále zdokonaľoval, s cieľom dosiahnuť rýchlejšiu repetíciu tónov, precíznejšiu kontrolu dynamiky a väčšiu odolnosť pri intenzívnom používaní.
V 19. storočí vzniklo množstvo významných klavírnych manufaktúr, ktoré formovali zvuk moderného klavíra. Medzi najznámejšie patria Steinway & Sons, Bösendorfer, Bechstein, Blüthner, Pleyel a Erard. Tieto firmy súťažili v inováciách a kvalite, čo viedlo k neustálemu zdokonaľovaniu klavíra a jeho rozšíreniu po celom svete.
Klavír sa v 19. storočí stal kráľom hudobných nástrojov a dominantným nástrojom romantizmu. Jeho dynamické a výrazové možnosti, mohutný zvuk a široký rozsah ho predurčili na interpretáciu širokej škály hudobných žánrov, od intímnych klavírnych skladieb až po monumentálne orchestrálne koncerty. Klavír sa stal nielen koncertným nástrojom, ale aj neodmysliteľnou súčasťou domácností, salónov a vzdelávacích inštitúcií.
Skladatelia romantizmu, ako Chopin, Liszt, Schumann, Brahms, Čajkovskij a Rachmaninov, objavili v klavíri nepreberné možnosti pre vyjadrenie emócií a virtuozity. Klavírna literatúra 19. storočia je nesmierne bohatá a rozmanitá, od lyrických nokturn a valčíkov až po virtuózne etudy a koncerty plné vášne a dramatického napätia.
Klavír sa stal symbolom buržoáznej kultúry a vzdelania. Hra na klavíri bola považovaná za súčasť dobrého vychovania, a klavír sa stal bežným nábytkom v meštianskych domácnostiach. Klavírne hodiny boli dostupné pre širokú verejnosť a množstvo amatérskych klaviristov si spríjemňovalo život hrou na tento nástroj.
V 20. a 21. storočí si klavír udržal svoje významné postavenie v hudobnom svete. Hoci sa objavili nové elektronické nástroje, klavír zostáva základným nástrojom pre klasickú hudbu, jazz, populárnu hudbu a mnoho ďalších žánrov. Jeho zvuk, výrazové možnosti a bohatá história z neho robia nadčasový a neprekonateľný nástroj, ktorý aj naďalej inšpiruje hudobníkov a poslucháčov po celom svete.
Hoci je história klavíra pomerne dobre zdokumentovaná, stále existujú niektoré bežné mylné predstavy a zaujímavosti, ktoré stoja za zmienku:
História prvých klavírov je fascinujúcim príbehom inovácií, umeleckej kreativity a neustáleho hľadania ideálneho hudobného nástroja. Od skromných začiatkov v dielni Bartolomea Cristoforiho až po dominantné postavenie v hudobnom svete, klavír prešiel dlhú a pozoruhodnú cestu. Jeho vývoj neustále pokračuje, a aj v 21. storočí sa objavujú nové inovácie a prístupy k stavbe a hraniu na klavíri. Klavír zostáva živým a dynamickým nástrojom, ktorý aj naďalej uchvacuje a inšpiruje generácie hudobníkov a poslucháčov.
tags: #Klavir