Fenomén Radošinského naivného divadla (RND) a jeho ikonickej inscenácieJááánošííík predstavuje v slovenskej kultúre kapitolu samu o sebe. Už desaťročia, presnejšie od roku 1970, táto hra rezonuje s divákmi naprieč generáciami, o čom svedčí aj fakt, že divadlo s hrdosťou uviedlo už 900. reprízu tohto predstavenia. Táto neuveriteľná číslovka nie je len suchým štatistickým údajom, ale predovšetkým manifestáciou trvalej popularity a kultúrnej relevancie, ktorú siJááánošííík v kontexte slovenského divadelníctva vydobyl.
Aby sme pochopili výnimočnosť inscenácieJááánošííík, musíme sa ponoriť do histórie Radošinského naivného divadla. Divadlo vzniklo v roku 1963 v malebnej obci Radošina, neďaleko Piešťan, pôvodne ako ochotnícky súbor. Už od svojich počiatkov sa však odlišovalo od tradičných dedinských divadiel svojím špecifickým humorom, ironickým pohľadom na spoločnosť a autentickým prejavom, ktorý si rýchlo získal priazeň publika. Kľúčovou postavou a hybnou silou divadla sa stal Stanislav Štepka, principál, autor hier a charizmatický herec, ktorého meno je s RND neodmysliteľne spojené.
Rok 1970 bol pre RND prelomový. Divadlo sa stalo profesionálnym súborom a práve v tomto roku uzrela svetlo sveta prvá verzia inscenácieJááánošííík. Téma národného hrdinu Juraja Jánošíka, legendárneho zbojníka, ktorý "bohatým bral a chudobným dával", bola v slovenskej kultúre vždy prítomná a nesmierne populárna. RND sa však k tejto téme postavilo svojským spôsobom, charakteristickým pre ich naivný štýl. Namiesto patetického heroizmu a glorifikácie ponúkli divákom ľudský, humorný a ironický pohľad na Jánošíkovu legendu. Už v názve hry, s predĺženými samohláskami "Jááánošííík", sa skrývala prvá náznak odľahčenia a paródie, ktoré sa stali jedným z poznávacích znakov inscenácie.
Prvá premiéraJááánošííík v roku 1970 bola trefou do čierneho. V kontexte normalizácie po roku 1968, kedy sa spoločnosť nachádzala v apatickej a rezignovanej atmosfére, RND prinieslo svieži a oslobodzujúci humor, ktorý diváci s nadšením prijali. Inscenácia nebola len zábavná, ale zároveň ponúkala jemnú kritiku spoločenských pomerov, byrokracie a malomeštiactva. Diváci sa smiali nielen na vtipných dialogóloch a gagoch, ale aj na sebe samých a na absurdite vtedajšej reality.Jááánošííík sa stal fenoménom, predstavenia boli vypredané a ohlasy v médiách i medzi divákmi boli prevažne pozitívne.
Inscenácia zaujala svojou ľudovosťou, autenticitou a bezprostrednosťou. Herci, často neherci s príjemným dedinským prízvukom, pôsobili prirodzene a sympaticky. Ich prejav bol oslobodený od patetického deklamovania a zameriaval sa na humorné odkrývanie charakterov a situácií.Jááánošííík nebol len divadelnou inscenáciou, ale stal sa spoločenskou udalosťou, o ktorej sa hovorilo a na ktorú sa chodilo opakovane.
Po piatich stovkách repríz pôvodnej inscenácieJááánošííík, Radošinské naivné divadlo pristúpilo k významnému kroku - k režijnej úprave hry. V roku 2000, po tridsiatich rokoch od prvej premiéry, uviedlo divadlo druhú premiéru pod názvomJááánošííík (po 30 rokoch). Režisérom tejto novej verzie bol Juraj Nvota, ktorý s RND spolupracoval už od začiatkov a režíroval aj prvéhoJááánošííka v roku 1970.
Dôvodom pre režijnú úpravu nebola strata popularity pôvodnej inscenácie, práve naopak, divácky záujem bol stále veľký. Išlo skôr o snahu inscenáciu posunúť v čase, aktualizovať ju pre novú generáciu divákov a reflektovať spoločenské zmeny, ktoré sa udiali od roku 1970. Ako uvádza režisér Juraj Nvota, "Divadlo vždy súvisí s časom. Od prvej premiéry prešli desaťročia, hru bolo treba posunúť." Nvota vychádzal z pôvodného Štepkovho textu, ale v spolupráci so Stanislavom Štepkom pristúpili k doplneniu a úpravám, ktoré inscenáciu priblížili súčasnosti.
Režijná úprava z roku 2000 nebola radikálnou prestavbou pôvodnej inscenácie, ale skôr jemným modernizovaním a doplnením existujúceho základu. Základné motívy, postavy a humorný charakter hry zostali zachované. Zmeny sa dotkli predovšetkým tempa inscenácie, niektorých dialogov a scénických riešení. Inscenácia sa stala dynamickejšou, modernejšou v prejave a viac reflektovala súčasné spoločenské témy.
Jednou z výrazných zmien bolo posilnenie ironického a satirického rozmeru hry. InscenáciaJááánošííík (po 30 rokoch) sa viac zamerala na kritiku negatívnych javov v spoločnosti, ako sú korupcia, byrokracia a konzumný spôsob života. Humor sa stal ostrejším a viac prenikavým. Zároveň sa však režisér Nvota snažil zachovať ľudskosť a sympatie k postavám, ktoré sú pre RND tak typické.
Ďalšou inováciou bola práca so scénografiou a kostýmami. Aj keď RND vždy kládlo dôraz predovšetkým na herecký prejav a text, v novej verzii sa scénické riešenia stali výraznejšími a esteticky prepracovanejšími. Kostýmy sa stali pestrejšími a viac štylizovanými, čo prispelo k vizuálnej atraktivite inscenácie.
Druhá premiéraJááánošííík (po 30 rokoch) v roku 2000 sa stretla s rovnako nadšeným prijatím ako pôvodná inscenácia. Diváci ocenili aktualizáciu hry, jej dynamiku a ostrejší humor. Ohlasy v médiách boli opäť prevažne pozitívne, kritici vyzdvihovali režisérsky prístup Juraja Nvotu a herecké výkony súboru. Inscenácia si rýchlo získala popularitu a stala sa rovnako úspešnou ako jej predchodkyňa.
Porovnanie pôvodnej inscenácieJááánošííík z roku 1970 a verzieJááánošííík (po 30 rokoch) z roku 2000 ponúka zaujímavý pohľad na vývoj Radošinského naivného divadla a na spoločenské zmeny v Slovensku. Obe inscenácie spája základná téma Jánošíkovej legendy, humorný štýl a ľudovosť. Rozdiely spočívali predovšetkým v dôraze na aktuálnosť a v interpretácii humoru.
Pôvodná inscenácia bola viac charakteristická naivným humorom, jemnou iróniou a kritikou normalizačnej spoločnosti cez priamu ľudovú reč. VerziaJááánošííík (po 30 rokoch) sa stala ostrejšou, satirickejšou a viac reflektovala problémy súčasnej spoločnosti po páde komunizmu. Humor sa stal viac prenikavým a kritickým, ale stále si zachoval typickú radošinskú ľudskosť a sympatie k obyčajnému človeku.
Úspech inscenácieJááánošííík v oboch verziách bol neodmysliteľne spojený s hereckými výkonmi súboru Radošinského naivného divadla. Stanislav Štepka ako principál divadla a autor hry zohrával kľúčovú úlohu aj ako herec v postave Jánošíka. Jeho charizmatický prejav, autenticita a humor boli základom úspechu inscenácie.
V pôvodnej inscenácii z roku 1970 sa popri Stanislavovi Štepkovi výrazne presadili aj ďalší herci, ako napríklad Jozef Sloboda, Mária Drozdová, Dušan Nágel a Pavel Schwarz. Ich herecké výkony boli charakteristické prirodzenosťou, humorom a schopnosťou stvárniť ľudové typy s láskavou iróniou.
V inscenáciiJááánošííík (po 30 rokoch) sa popri skúsených hercoch predstavili aj nové tváre, ktoré priniesli do inscenácie sviežosť a novú energiu. Aj v tejto verzii sa herecké výkony stali jedným z pilierov úspechu inscenácie. Herectvo v Radošinskom naivnom divadle vždy bolo o autenticite, bezprostrednosti a o schopnosti komunikovať s divákmi priamo a s humorom.Jááánošííík v oboch verziách je dôkazom tohto hereckého triumfu.
InscenáciaJááánošííík zaujíma výnimočné miesto v tvorbe Radošinského naivného divadla. Hoci RND má na svojom konte množstvo úspešných a obľúbených inscenácií,Jááánošííík sa stal akýmsi symbolom divadla a jeho najznámejším titulom. Je to hra, ktorá najviac reprezentuje charakteristický štýl RND - naivný humor, ľudovosť, ironický pohľad na spoločnosť a autentický herecký prejav.
Jááánošííík nie je len zábavná komédia, ale zároveň aj dômyselná satira s hlbším spoločenským posolstvom. Hra odkrýva absurditu byrokracie, malomeštiactva a ľudskej hlúposti. Zároveň však ponúka aj láskavý pohľad na obyčajného človeka a jeho životné strasti. Tento balans medzi humorom a kritikou, medzi zábavou a zamyslením, je jedným z dôvodov trvalej popularityJááánošííka.
Radošinské naivné divadlo sa vždy vyznačovalo schopnosťou osloviť široké divácke vrstvy. Jeho humor je zrozumiteľný pre všetky generácie a sociálne skupiny.Jááánošííík je typickým príkladom tohto univerzálneho divadelného jazyka. Hra je zábavná a poučná pre mladých divákov, ktorí sa s Jánošíkovou legendou možno stretávajú prvýkrát, ale aj pre starších divákov, ktorí si pamätajú pôvodnú inscenáciu a ktorí v hre nachádzajú nostalgiu a spomienky na minulé časy.
InscenáciaJááánošííík Radošinského naivného divadla je živým dôkazom, že kvalitné divadlo môže byť zároveň zábavné, poučné a spoločensky relevantné. Jej dlhodobá popularita a neutíchajúci divácky záujem svedčia o tom, že RND sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorá prekročila hranice divadelnej scény a stala sa súčasťou slovenskej kultúrnej identity.Jááánošííík nie je len divadelnou hrou, ale je fenoménom, ktorý si zaslúži pozornosť a ktorý bude pravdepodobne ďalej oslovovať divákov aj v budúcnosti.
Dielo Radošinského naivného divadla a predovšetkým inscenáciaJááánošííík nás učí, že smiech môže byť mocným nástrojom poznania a kritiky. A že naivita, v tom najlepšom zmysle slova, môže byť cennou hodnotou v svete, ktorý je často príliš vážny a komplikovaný.Jááánošííík nám pripomína, že divadlo môže byť miestom stretnutia, zábavy a zamyslenia, a že smiech je jedným z najlepších spôsobov, ako sa vyrovnať s nástrahami života.
tags: #Divadlo