Divadlo starovekého sveta, konkrétnegrécke a rímske divadlo, predstavuje fascinujúce kapitoly v histórii umenia a architektúry. Hoci rímske divadlo bolo v mnohom inšpirované gréckym, vyvinulo si jedinečné charakteristiky, ktoré odrážajú rozdielne kultúrne, spoločenské a technologické kontexty oboch civilizácií. Pochopenie rozdielov medzi gréckym a rímskym divadlom si vyžaduje hlbší pohľad na ich históriu, architektonické riešenia a funkciu v spoločnosti.
Grécke divadlo má svoje korene v náboženských obradoch a slávnostiach starovekého Grécka, predovšetkým vDionýziách, oslavách boha Dionýza, boha vína, plodnosti a divadla. Tieto slávnosti, ktoré sa konali už od 6. storočia pred Kristom, postupne evolvovali od zborových spevov a tancov k dramatickým predstaveniam. Zazakladateľa tragédie sa považujeThespis, ktorý v 6. storočí pred Kristom pridal k zboru prvého herca, čím sa otvorila cesta k dialógu a dramatickému konaniu. Neskôr, v 5. storočí pred Kristom, vklasickom období gréckeho divadla, dosiahlo divadlo svoj vrchol v dielachAischyla, Sofokla a Euripida v tragédii aAristofana v komédii. Divadlo v tomto období bolo úzko späté saténskou demokraciou a občianskym životom. Predstavenia boli súčasťou verejných festivalov a mali nielen zábavnú, ale ajvzdelávaciu a morálnu funkciu.
Rímske divadlo, na druhej strane, sa vyvinulo neskôr, s prvými doloženými divadelnými predstaveniami v3. storočí pred Kristom. Rím sa inšpiroval gréckymi formami, ale adaptoval ich pre vlastné potreby a vkus. Rímske divadlonebolo primárne náboženského pôvodu, hoci aj v Ríme existovali náboženské festivaly s divadelnými prvkami. Rímske divadlo sa stalo skôr formoumasovej zábavy aspoločenského vyžitia. Rané rímske divadlo bolo ovplyvnenéetruskými tradíciami aitalskými fraškami, ako aj gréckymi tragédiami a komédiami, ktoré boli prekladané a adaptované do latinčiny (fabula palliata - komédia podľa gréckeho vzoru,fabula cothurnata - tragédia podľa gréckeho vzoru). Významnými rímskymi dramatikmi boliPlautus a Terentius v komédii aSeneca v tragédii. V rímskom divadle sa postupne presadzovali ajpopulárnejšie žánre akomímus apantomíma, ktoré sa vyznačovali väčším dôrazom na vizuálnu stránku a zábavu a menším na literárnu hodnotu textu.
Architektúra gréckych a rímskych divadiel odráža ich rozdielne funkcie a spoločenské kontexty.Grécke divadlá boliorganicky začlenené do krajiny. Využívaliprirodzený svah terénu na vytvoreniehľadiska (theatron), ktoré malopolkruhový alebo podkovovitý tvar. Centrálnym priestorom divadla bolaokrúhlaorchestra, kde pôvodne tancoval a spieval zbor a neskôr hrali aj herci. Za orchestrou sa nachádzalaskéné, pôvodne jednoduchá drevená stavba slúžiaca ako zázemie pre hercov a neskôr ako pozadie pre dej. Grécke divadlá boliotvorené, bez zastrešenia a využívaliprirodzené osvetlenie.Akustika bola v gréckych divadlách mimoriadne dôležitá, a ich dizajn bol optimalizovaný tak, aby sa zvuk dobre šíril po celom hľadisku. Príkladom rozsiahleho a zachovalého gréckeho divadla je divadlo vEpidaure, známe svojou vynikajúcou akustikou.
Rímske divadlá sa od gréckych líšili v niekoľkých zásadných architektonických prvkoch. Na rozdiel od gréckych divadiel, ktoré boli často vytesané do svahu,rímske divadlá boli budované ako samostatné stavby, často na rovine alebo mierne zvlnenom teréne. Rimania využili svojepokročilé stavebné techniky, najmäbetón a klenby, na vytvoreniemonumentálnych, voľne stojacich divadiel. Hľadisko(cavea) rímskeho divadla malopresný polkruhový tvar a boločlenené na sektory pre rôzne spoločenské vrstvy.Orchestra bola v rímskych divadláchpolkruhová alebo dokonca polmesiacovitá astratila svoju pôvodnú funkciu zborového priestoru, často slúžila ako priestor pre sedenie významných hostí alebo pre gladiátorské zápasy a iné atrakcie.Scaena, rímska obdobaskéné, sa stalamasívnou, trojposchodovou stavbou (scaenae frons), bohato zdobenou stĺpmi, sochami a architektonickými prvkami, ktorá tvorila opulentné pozadie pre predstavenia. Rímske divadlá boli častozastavané plachtami (velarium) na ochranu divákov pred slnkom a dažďom. Ďalším rímskym inovatívnym prvkom bolivomitoria, kryté vchody a východy do hľadiska, ktoré umožňovali rýchly pohyb veľkého počtu divákov. Príkladom dobre zachovaného rímskeho divadla jeKoloseum (hoci pôvodne amfiteáter, zdieľa mnohé architektonické princípy s rímskymi divadlami) a divadlo vOrange vo Francúzsku.
Grécke divadlá, v súlade s ich organickým začlenením do prírody, využívali predovšetkýmprírodné materiály, akokameň a drevo. Hľadisko bolo často vytesané priamo doskalného podložia, pričom sedadlá boli buď jednoducho upravené kamenné lavice, alebo kamenné bloky.Skéné bola pôvodne drevená, neskôr sa stavala aj z kameňa.Konštrukcia gréckych divadiel bola relatívne jednoduchá a zameraná nafunkčnosť a akustiku. Dôraz sa kládol naprirodzenú harmóniu s prostredím aminimalistický dizajn.
Rímske divadlá naopak demonštrovalitechnologickú vyspelosť a inžinierske umenie Rimanov. Používališirokú škálu materiálov, vrátanekameňa, tehál, mramoru a predovšetkým betónu. Betón umožnil Rimanom stavaťklenby a oblúky, čo bolo kľúčové pre konštrukciuvoľne stojacich a monumentálnych divadiel.Hľadisko bolo často postavené na klenbových konštrukciách, čo umožňovalo vybudovať divadlo aj na rovine.Scaenae frons bola často obloženámramorom a zdobená sochami, čím sa dosiaholefektný a opulentný vzhľad.Konštrukcia rímskych divadiel bola zložitejšia a náročnejšia, ale umožňovala vytváraťväčšie, grandióznejšie a pohodlnejšie divadlá pre masové publikum.
Grécke divadlo malo v antickom Gréckuhlboký spoločenský a kultúrny význam. Divadelné predstavenia boli súčasťounáboženských festivalov, ale ajobčianskeho života.Tragédie sa zaoberalivážnymi etickými, morálnymi a filozofickými otázkami, často čerpali zmýtov a legiend a skúmaliľudskú existenciu,osud avzťah človeka k bohom.Komédie zassatirizovali politické a spoločenské pomery,kritizovali mocných aposkytovali odľahčenie azábavu. Divadlo v Grécku bolodemokratické umenie, prístupné prevšetkých občanov, a považovalo sa zadôležitú súčasť vzdelávania a formovania občianskej identity. Účasť na divadelných predstaveniach bolaobčianskou povinnosťou avstup bol často hradený z verejných zdrojov.
Rímske divadlo sa postupne stalo predovšetkýmformou masovej zábavy. Hoci aj v Ríme existovali dramatické predstavenia s literárnou hodnotou,dôraz sa presunul na spektakulárnosť, zábavu a vizuálnu stránku.Komédie boli populárne, ale často sa orientovali naľahšiu zábavu a frašku.Tragédie stratili svoj pôvodný hlboký filozofický a etický rozmer a stali sa skôrrétorickými a deklamatívnymi.Populárne žánre ako mímus a pantomíma dominovali rímskemu divadelnému repertoáru a uprednostňovalivizuálne efekty, tanec, hudbu a komiku pred dialógom a literárnym textom. Rímske divadlo slúžilo aj akonástroj politickej moci a propagandy.Cisári a mocní využívali divadelné predstavenia nazískanie popularity, upevnenie moci a demonštráciu bohatstva a moci Rímskej ríše. Vstup do rímskych divadiel bol častobezplatný alebo veľmi lacný, a divadlá sa stalimasovými zábavnými centrami pre široké vrstvy obyvateľstva.
Grécke a rímske divadlo, hoci spojené historickými a kultúrnymi väzbami, predstavujúdve odlišné cesty vo vývoji divadelnej tradície.Grécke divadlo, s hlbokými koreňmi v náboženských obradoch a občianskom živote, sa vyznačovalovážnosťou, filozofickým rozmerom a demokratickým charakterom. Jeho architektúra bolafunkčná, organická a zameraná na akustiku a harmóniu s prírodou.Rímske divadlo, na druhej strane, sa staloformou masovej zábavy a spoločenského vyžitia. Jeho architektúra demonštrovalainžiniersku vyspelosť a monumentalitu Rímskej ríše, dôraz sa kládol naspektakulárnosť, komfort a kapacitu. Obe formy divadla však zanechalinezmazateľnú stopu v dejinách umenia a architektúry a ovplyvnili vývoj divadla a kultúry v nasledujúcich storočiach.
tags: #Divadlo