Vladimír Semjonovič Vysockij (rus. Владимир Семёнович Высоцкий) bol viac než len spevák, herec a básnik. Bol fenoménom, symbolom sovietskej éry a hlasom generácie, ktorá hľadala úprimnosť a autenticitu v dobe plnej cenzúry a obmedzení. Jeho tvorba prenikla hlboko do sŕdc ľudí a dodnes rezonuje v postsovietskom priestore i mimo neho.
Vladimír Vysockij sa narodil 25. januára 1938 v Moskve v rodine Semjona Vladimiroviča Vysockého, vojenského dôstojníka, a Niny Maximovny Seroginy, prekladateľky. Jeho detstvo bolo poznačené vojnou a povojnovou chudobou, skúsenosťami, ktoré sa neskôr odrazili v jeho tvorbe. Počas vojny bol s matkou evakuovaný do mesta Buzuluk v Orenburskej oblasti. Po návrate do Moskvy žili v povojnových podmienkach v komunálnom byte na Prvom Meščanskom ulici, čo neskôr opísal v jednej zo svojich piesní.
V roku 1947 sa jeho rodičia rozviedli a Vladimír žil s otcom a jeho druhou manželkou, Jevgenijou Stepanovnou Liholátovou, ktorú si veľmi obľúbil a považoval ju za svoju druhú matku. V rokoch 1953-1955 študoval na Moskovskej inžinierskej fakulte, ktorú však opustil, aby sa venoval herectvu.
V roku 1955 sa Vysockij prihlásil na hereckú školu Moskovského umeleckého divadla (MCHAT), ktorú úspešne absolvoval. Počas štúdia sa zoznámil so svojou prvou manželkou Izou Žukovovou. Po krátkom pôsobení v rôznych moskovských divadlách sa v roku 1964 stal členom Divadla drámy a komédie na Taganke, ktoré sa pod vedením režiséra Jurija Ljubimova stalo centrom progresívneho divadelného umenia v Sovietskom zväze.
Na Taganke Vysockij stvárnil množstvo výrazných postáv, vrátane Hamleta v rovnomennej Shakespearovej hre, ktorá sa stala legendárnou inscenáciou. Jeho Hamlet bol plný energie, vzdoru a hlbokého zamyslenia nad zmyslom života a spravodlivosťou. Ďalšie významné role zahŕňali Galiileiho v Brechtovej hre "Život Galileiho" a Chlopušu v Jeseninovej "Pugačevščine".
Popri divadelnej kariére sa Vysockij venoval aj filmu. Zahral si v niekoľkých filmoch, medzi ktoré patria "Vertikala" (1967), "Intervencia" (1968), "Pán z Taigy" (1968), "Štyri dni v máji" (1961) a "Malý princ" (1966). Hoci bol talentovaný herec, jeho filmové role boli často obmedzené cenzúrou a politickým tlakom.
Najväčšiu slávu a uznanie však Vysockij získal ako pesničkár. Svoje prvé piesne začal písať začiatkom 60. rokov a rýchlo si získal popularitu vďaka svojej originálnej tvorbe, silným textom a nezameniteľnému hlasu. Jeho piesne sa šírili prostredníctvom magnetofónových nahrávok (tzv. "magnitizdat"), obchádzajúc oficiálne médiá a cenzúru.
Vysockij písal o rôznych témach – o vojne, zločine, láske, priateľstve, športe, každodennom živote a spoločenskej nespravodlivosti. Jeho piesne boli plné humoru, irónie, ale aj hlbokého zamyslenia a existenciálnej úzkosti. Často používal hovorovú reč, slang a žargón, čím sa priblížil k jazyku ulice a získal si dôveru širokého publika.
Jeho piesne boli charakteristické svojou melodikou, ktorá vychádzala z ruskej ľudovej hudby, cigánskych romancí a pouličných piesní. Vysockij spieval s gitarou, často len s minimálnym sprievodom, čím kládol dôraz na text a emócie.
Medzi jeho najznámejšie piesne patria "Oni nebojovali", "Báseň o priateľovi", "Lovecké lode", "Kone sú rozmarné", "Balada o láske", "Moskva-Odessa", "Ranná gymnastika", "Piesničky o hádankách" a mnohé ďalšie. Jeho piesne boli prekladané do mnohých jazykov a spievajú sa dodnes.
Popularita Vysockého bola obrovská a presahovala hranice Sovietskeho zväzu. Koncertoval v mnohých krajinách, vrátane Francúzska, Nemecka, Kanady, USA a Poľska. Jeho koncerty boli vždy vypredané a jeho piesne vyvolávali silné emócie u publika.
Osobný život Vysockého bol búrlivý a komplikovaný. Bol trikrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Iza Žukovová, druhou Ľudmila Abramovová, s ktorou mal dvoch synov, Arkadija a Nikitu. Jeho treťou a najznámejšou manželkou bola francúzska herečka Marina Vlady, s ktorou žil od roku 1969 až do svojej smrti. Ich vzťah bol vášnivý a turbulentný, poznačený vzdialenosťou, pracovnými povinnosťami a Vysockého závislosťami.
Vysockij bojoval s alkoholizmom a závislosťou na drogách, ktoré mali negatívny dopad na jeho zdravie a tvorbu. Napriek tomu dokázal písať a koncertovať až do posledných dní svojho života. Jeho závislosti boli často spojené s pocitom vnútorného napätia, kreatívneho tlaku a neschopnosti prispôsobiť sa obmedzeniam sovietskeho režimu.
Vladimír Vysockij zomrel 25. júla 1980 v Moskve vo veku 42 rokov na infarkt myokardu. Jeho smrť bola obrovským šokom pre celú krajinu. Napriek tomu, že oficiálne médiá o jeho úmrtí informovali len stroho, tisíce ľudí sa zhromaždili na Taganke, aby sa s ním rozlúčili. Pohreb Vysockého sa stal manifestáciou úcty a obdivu k jeho tvorbe a osobnosti.
Dielo Vladimíra Vysockého má trvalú hodnotu a jeho piesne sú stále živé. Jeho tvorba je študovaná na univerzitách a školách, jeho piesne sa spievajú a počúvajú po celom svete. Vysockij je považovaný za jedného z najvýznamnejších ruských básnikov a pesničkárov 20. storočia. Jeho tvorba ovplyvnila mnoho umelcov a inšpirovala generácie ľudí k slobode myslenia a prejavu.
Vysockij zanechal po sebe rozsiahle umelecké dedičstvo, ktoré zahŕňa viac ako 600 piesní a básní, desiatky divadelných a filmových rolí. Jeho tvorba je cenným svedectvom o dobe, v ktorej žil, a zároveň univerzálnym posolstvom o ľudskej existencii, láske, priateľstve a boji proti nespravodlivosti.
Vladimír Vysockij bol nielen talentovaný umelec, ale aj citlivý pozorovateľ spoločnosti. Jeho piesne odrážali realitu sovietskeho života so všetkými jeho protirečeniami, absurdnosťami a problémami. Spieval o obyčajných ľuďoch, ich snoch, túžbach a sklamaniach. Jeho tvorba bola kritikou režimu, ale aj prejavom lásky k Rusku a ruskému ľudu.
Vysockij bol majstrom jazyka a dokázal v ňom vyjadriť najjemnejšie odtiene emócií a myšlienok. Jeho piesne sú plné metafor, symbolov a alegórií, ktoré umožňovali obísť cenzúru a zároveň osloviť široké publikum. Jeho tvorba bola autentická, úprimná a bezprostredná, čo si získalo dôveru a obdiv ľudí.
Hoci od smrti Vladimíra Vysockého uplynulo už viac ako štyridsať rokov, jeho tvorba je stále aktuálna a rezonuje s dnešnou spoločnosťou. Jeho piesne nám pripomínajú hodnotu slobody, úprimnosti a odvahy. Inšpirujú nás k tomu, aby sme sa nebáli vyjadriť svoj názor, bojovať proti nespravodlivosti a hľadať zmysel života.
Vysockij bol a zostáva legendou, symbolom éry a hlasom generácie. Jeho tvorba je trvalým kultúrnym dedičstvom, ktoré obohacuje náš život a pripomína nám, že umenie môže byť silou zmeny a nástrojom pre lepšiu budúcnosť.
Vplyv Vysockého je badateľný aj v tvorbe mnohých súčasných umelcov. Jeho štýl, spôsob vyjadrovania a tematika piesní inšpirujú mladých hudobníkov, básnikov a divadelníkov. Vysockého odkaz žije ďalej v ich tvorbe, čím sa zabezpečuje, že jeho myšlienky a posolstvá budú rezonovať aj v budúcnosti.
Na počesť Vladimíra Vysockého boli zriadené múzeá a pamätníky v rôznych mestách, vrátane Moskvy, kde sa nachádza Štátne kultúrne múzeum Vladimíra Vysockého. Tieto inštitúcie uchovávajú jeho osobné predmety, rukopisy, fotografie a nahrávky, a organizujú výstavy a podujatia venované jeho životu a dielu. Taktiež existujú pamätníky a sochy Vysockého v mnohých mestách Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré pripomínajú jeho význam a popularitu.
Život a tvorba Vladimíra Vysockého boli spracované v mnohých filmoch a dokumentárnych filmoch. Tieto diela sa snažia priblížiť jeho osobnosť, tvorivý proces a vplyv na spoločnosť. Medzi najznámejšie patria filmy "Vysockij. Ďakujem, že žiješ" (2011) a rôzne dokumentárne filmy, ktoré obsahujú archívne zábery, rozhovory s jeho blízkymi a interpretácie jeho piesní.
Hoci bol Vysockij silne spätý s ruskou kultúrou, jeho tvorba má univerzálny charakter, ktorý oslovuje ľudí po celom svete. Jeho piesne boli preložené do mnohých jazykov a jeho odkaz presahuje hranice národných kultúr. Vysockij je uznávaný ako jeden z najvýznamnejších pesničkárov 20. storočia a jeho tvorba prispieva k obohacovaniu svetovej kultúrnej dedičstva.