Sergej Sergejevič Prokofiev, meno, ktoré rezonuje v dejinách hudby 20. storočia s nesmiernou silou a originalitou. Bol viac než len skladateľ; bol klaviristom virtuózom, dirigentom s presvedčivým gestom a predovšetkým neúnavným inovátorom. Jeho životná púť, hoci relatívne krátka, bola naplnená tvorivou energiou, experimentovaním a neustálym hľadaním nových hudobných ciest. Prokofiev sa narodil v cárskom Rusku, prežil revolúciu, emigroval a nakoniec sa vrátil do Sovietskeho zväzu, pričom každá etapa jeho života sa odrazila v jeho hudobnom jazyku, ktorý bol rovnako rozmanitý ako jeho osud.
Už od útleho detstva sa Prokofiev prejavil ako mimoriadne nadané dieťa. Narodil sa 23. apríla 1891 v malej dedinke Soncovka na Ukrajine, v prostredí, ktoré hoci nebolo priamo umelecké, podporovalo jeho hudobné sklony. Jeho matka, Mária Žitkova, bola amatérska klaviristka a práve ona ho zasvätila do základov hry na klavíri. Už v piatich rokoch Prokofiev prejavoval nielen záujem, ale aj pozoruhodnú schopnosť komponovať vlastné skladby. Tieto prvé detské pokusy, hoci samozrejme naivné, naznačovali neobyčajný talent, ktorý sa čoskoro mal naplno rozvinúť.
Kľúčovým momentom v jeho ranom vývoji bolo stretnutie s renomovaným skladateľom a pedagógom Reinholdom Glièrom v roku 1902. Glière rozpoznal Prokofievov výnimočný potenciál a stal sa jeho prvým formálnym učiteľom. Pod Glièrovým vedením Prokofiev získal pevné základy v kompozičných technikách a teoretických znalostiach. Hoci Glière bol zástanca tradičnejšieho prístupu, dokázal rešpektovať a rozvíjať Prokofievovu individualitu a originalitu. Toto obdobie formovania bolo pre mladého skladateľa neoceniteľné a pripravilo pôdu pre jeho ďalšie štúdium na Petrohradskom konzervatóriu.
V roku 1904, vo veku trinástich rokov, bol Prokofiev prijatý na Petrohradské konzervatórium, jednu z najprestížnejších hudobných inštitúcií v Rusku. Jeho štúdium na konzervatóriu bolo obdobím intenzívneho rastu, ale aj vnútorného napätia. Na jednej strane sa učil od vynikajúcich profesorov, ako boli Nikolaj Rimskij-Korsakov (kompozícia), Anatolij Ľadov (kompozícia) a Anna Jesipova (klavír). Na druhej strane sa Prokofiev cítil obmedzovaný akademickým konzervativizmom, ktorý prevládal na konzervatóriu.
Prokofiev bol rebelantská povaha, a preto sa často dostával do konfliktov s profesormi kvôli svojim odvážnym a inovatívnym hudobným ideám. Jeho rané skladby, ako napríkladKlavírny koncert č. 1 Des dur, ktorý premiéroval s veľkým úspechom v roku 1912, šokovali kritikov svojou disonantnosťou, rytmickou energiou a nekonvenčnou melodikou. Napriek tomu, alebo možno práve preto, si Prokofiev postupne získaval reputáciu provokatívneho a talentovaného mladého skladateľa. Jeho štúdium na konzervatóriu, hoci trvalo dlhšie ako u väčšiny jeho spolužiakov, bolo pre neho kľúčové v tom, že mu poskytlo nielen technické zručnosti, ale aj platformu na experimentovanie a hľadanie vlastného, nezameniteľného hudobného jazyka.
Obdobie pred ruskou revolúciou v roku 1917 bolo pre Prokofieva obdobím intenzívnej tvorivej aktivity a prvých medzinárodných úspechov. Po absolvovaní konzervatória v roku 1914 sa Prokofiev venoval skladaniu, koncertovaniu ako klavirista a hľadaniu svojho miesta na hudobnej scéne. Jeho hudba z tohto obdobia je charakteristická kombináciou modernistických experimentov a lyrických, melodických prvkov. Prokofiev sa inšpiroval rôznymi hudobnými vplyvmi, od ruskej ľudovej hudby až po najnovšie trendy v západnej avantgarde.
Medzi jeho významné diela z tohto obdobia patriaScytská suita (1915), ktorá svojou brutálnou rytmickou silou a disonantnou harmóniou šokovala publikum,Klasická symfónia (1917), ktorá je naopak príkladom Prokofievovho neo-klasicistického štýlu aKlavírny koncert č. 2 g mol (1913), ktorý je technicky mimoriadne náročný a patrí k vrcholom klavírnej literatúry 20. storočia. Prokofiev sa tiež začal venovať divadelnej hudbe, komponoval hudbu k baletom a operám. Jeho spolupráca so slávnym Sergejom Ďagilevom, impresáriom Ballets Russes, priniesla baletRozprávka o figliarovi (1921, hoci komponovaný skôr), ktorý sa stal jedným z jeho najpopulárnejších diel. Prokofievovo predrevolučné obdobie bolo obdobím dynamického rozvoja a formovania jeho osobitého hudobného štýlu, ktorý sa vyznačoval originalitou, energiou a inovatívnym prístupom k hudobnej forme a harmónii.
Ruská revolúcia v roku 1917 znamenala pre Prokofieva zásadný zlom v živote. Hoci spočiatku revolúciu privítal, čoskoro sa rozhodol opustiť Rusko a odísť do zahraničia. V roku 1918 odcestoval do Spojených štátov cez Japonsko. Nasledujúcich takmer dvadsať rokov strávil v emigrácii, prevažne v Paríži, ale aj v USA a iných európskych krajinách. Obdobie emigrácie bolo pre Prokofieva obdobím medzinárodného uznania a úspechu, ale aj vnútorného hľadania a identity.
V Paríži sa Prokofiev stal súčasťou bohémskej umeleckej scény a spolupracoval s mnohými významnými umelcami, okrem iného s Ďagilevom, ktorý uviedol jeho baletyChout (Rozprávka o figliarovi) aLe Pas d'acier (Oceľový krok). Prokofiev koncertoval ako klavirista po celom svete, uvádzal svoje klavírne koncerty a získaval si reputáciu virtuóza a skladateľa. Jeho hudba z tohto obdobia sa vyznačuje kozmopolitným charakterom, kombinuje ruské a západné vplyvy a je často charakterizovaná ironickým humorom a satirickým tónom. Medzi jeho významné diela z emigračného obdobia patriaOpera Láska k trom pomarančom (1919),Symfónia č. 3 c mol (1928) aKlavírny koncert č. 3 C dur (1921), ktorý patrí k najpopulárnejším klavírnym koncertom 20. storočia. Napriek úspechu v zahraničí Prokofieva však ťahalo späť do Ruska. Cítil sa odtrhnutý od svojich koreňov a túžil po návrate do vlasti.
V tridsiatych rokoch 20. storočia sa Prokofiev začal čoraz viac uvažovať o návrate do Sovietskeho zväzu. Lákala ho možnosť byť súčasťou budovania novej spoločnosti a komponovať hudbu pre široké publikum. V roku 1936 sa definitívne vrátil do vlasti a stal sa sovietskym občanom. Návrat do Sovietskeho zväzu bol pre Prokofieva zložitý a ambivalentný. Spočiatku bol prijatý s nadšením a poctami, ale čoskoro sa stretol s ideologickými obmedzeniami a cenzúrou, ktoré boli v sovietskom režime bežné.
Sovietsky režim vyžadoval od umelcov, aby tvorili v duchu socialistického realizmu, ktorý kládol dôraz na zrozumiteľnosť, melodičnosť a ideologickú správnosť hudby. Prokofiev sa musel prispôsobiť týmto požiadavkám, čo viedlo k určitému zjednodušeniu jeho hudobného štýlu. Napriek tomu dokázal aj v týchto podmienkach vytvoriť množstvo významných diel, ktoré kombinovali ideologické požiadavky s jeho osobitým hudobným jazykom. Medzi jeho najznámejšie diela z tohto obdobia patriaBalet Romeo a Júlia (1938),Symfonická rozprávka Peter a vlk (1936) pre deti,Opera Vojna a mier (1941-1952) aSymfónia č. 5 B dur (1944). Prokofiev bol počas druhej svetovej vojny evakuovaný do Strednej Ázie, kde pokračoval v komponovaní. Po vojne sa však situácia pre umelcov v Sovietskom zväze zhoršila. V roku 1948 bol Prokofiev spolu s ďalšími poprednými sovietskymi skladateľmi, ako boli Dmitrij Šostakovič a Aram Chačaturjan, oficiálne odsúdený za "formalizmus" a "dekadenciu". Jeho hudba bola zakázaná a on sám sa ocitol v nemilosti režimu. Toto obdobie bolo pre Prokofieva veľmi ťažké, ale napriek tomu neprestal komponovať až do svojej smrti.
Prokofievov hudobný štýl je ťažké jednoznačne definovať, pretože sa vyvíjal a menil počas celej jeho tvorivej kariéry. V zásade však môžeme hovoriť o niekoľkých charakteristických črtách, ktoré sú prítomné v jeho hudbe v rôznej miere a obmenách. Prokofiev bol predovšetkým majster melódie. Jeho melodická invencia bola neobyčajne bohatá a rozmanitá. Dokázal vytvárať melódie lyrické a emotívne, ale aj energické, rytmické a ironické. Jeho melódie sú často charakteristické svojou ostrosťou, uhlovitosťou a nekonvenčnou frázovou štruktúrou.
Rytmus bol ďalším kľúčovým prvkom Prokofievovho hudobného jazyka. Bol majstrom rytmickej invencie a dokázal vytvárať hudbu s pulzujúcim, energickým rytmom, ale aj s jemnými, flexibilnými rytmickými štruktúrami. Jeho rytmické postupy sú často synkopické, polymetrické a využívajú ostinátne rytmické figúry. Harmónia v Prokofievovej hudbe je charakteristická kombináciou tradičných tonálnych postupov s modernými disonantnými prvkami. V ranom období bol Prokofiev ovplyvnený modernistickými tendenciami a jeho harmónia bola často disonantná, ostrá a experimentálna. V neskoršom období, najmä po návrate do Sovietskeho zväzu, sa jeho harmónia stala tonálnejšou a melodickejšou, ale stále si zachovala svoju originálnu farbitosť a charakteristický Prokofievov zvuk.
Žánrovo bol Prokofiev mimoriadne všestranný skladateľ. Venoval sa takmer všetkým hudobným žánrom, od opery a baletu cez symfóniu a koncert až po komornú a klavírnu hudbu. V opere vytvoril diela akoLáska k trom pomarančom,Ohnivý anjel aVojna a mier, ktoré patria k vrcholom opernej literatúry 20. storočia. V balete sú jeho najznámejšie dielaRomeo a Júlia,Popoluška aRozprávka o figliarovi. Symfonická tvorba Prokofieva zahŕňa sedem symfónií, z ktorých sú najpopulárnejšieKlasická symfónia aSymfónia č. 5. Klavírne koncerty Prokofieva patria k najvirtuóznejším a najpopulárnejším klavírnym koncertom 20. storočia. Okrem toho Prokofiev skomponoval množstvo klavírnych sonát, komorných diel, filmovej hudby a hudby pre deti, ako je napríkladPeter a vlk.
Sergej Prokofiev zanechal rozsiahle a žánrovo pestré dielo, ktoré patrí k najvýznamnejším a najvplyvnejším v hudbe 20. storočia. Medzi jeho vrcholné diela, ktoré sú dodnes často uvádzané a obdivované, patria:
Prokofievov odkaz spočíva nielen v jeho rozsiahlej a kvalitnej tvorbe, ale aj v jeho inovatívnom prístupe k hudbe. Bol priekopníkom mnohých nových hudobných postupov a výrazových prostriedkov. Jeho hudba je dodnes inšpiráciou pre mnohých skladateľov a interpretov po celom svete. Prokofievov život bol plný paradoxov a protirečení. Bol geniálnym umelcom, ktorý musel čeliť politickým tlakom a ideologickým obmedzeniam. Bol modernistom, ktorý sa musel prispôsobiť požiadavkám socialistického realizmu. Bol Rusom, ktorý strávil veľkú časť života v emigrácii. Napriek všetkým ťažkostiam a kompromisom však dokázal vytvoriť dielo, ktoré je nadčasové a univerzálne, a ktoré si zaslúžene získalo miesto v dejinách hudby.
Život a dielo Sergeja Prokofieva sú plné paradoxov a kontroverzií, ktoré odrážajú zložitosť 20. storočia a postavenie umelca v totalitných režimoch. Prokofiev bol nepochybne geniálny skladateľ, ale jeho život bol poznačený kompromismi a rozporuplnými rozhodnutiami, ktoré vyvolávajú otázky o jeho vzťahu k sovietskemu režimu a o cene, ktorú musel zaplatiť za svoj návrat do vlasti.
Jedným z hlavných paradoxov Prokofievovho života je jeho návrat do Sovietskeho zväzu v roku 1936. Po takmer dvadsiatich rokoch úspešnej medzinárodnej kariéry v emigrácii sa Prokofiev rozhodol vrátiť do krajiny, kde vládol totalitný režim, kde bola obmedzovaná sloboda prejavu a kde umenie bolo podriadené ideologickým požiadavkám. Prečo sa Prokofiev rozhodol pre takýto krok? Motívov bolo pravdepodobne viacero. Prokofiev bol patriot, ktorý túžil po návrate do vlasti a cítil sa odtrhnutý od svojich koreňov. Lákala ho tiež možnosť komponovať hudbu pre široké publikum a byť súčasťou budovania novej spoločnosti. Okrem toho ho mohla ovplyvniť aj politická situácia v Európe v 30. rokoch, keď sa hrozba fašizmu stávala čoraz reálnejšou. Prokofiev si možno myslel, že Sovietsky zväz je pre neho bezpečnejším a stabilnejším prostredím ako západná Európa.
Návrat do Sovietskeho zväzu však pre Prokofieva znamenal aj kompromisy. Musel sa prispôsobiť požiadavkám socialistického realizmu, ktorý bol v rozpore s jeho modernistickými tendenciami. Musel komponovať diela, ktoré boli ideologicky správne a zrozumiteľné pre široké masy. Musel mlčať o politických represiách a cenzúre. Niektorí kritici Prokofievovi vyčítajú, že sa príliš prispôsobil režimu a že jeho hudba z tohto obdobia stratila na originalite a kvalite. Iní naopak zdôrazňujú, že Prokofiev aj v sovietskych podmienkach dokázal vytvoriť množstvo významných diel a že jeho kompromisy boli nevyhnutné pre prežitie a tvorbu v danom režime. Prokofievov život je tak príkladom zložitého vzťahu umenia a moci, geniality a politiky, Východu a Západu. Jeho hudba, hoci vznikala v kontroverzných podmienkach, si zachovala svoju umeleckú hodnotu a naďalej oslovuje poslucháčov po celom svete.
tags: