Medzivojnové obdobie (1918-1939) predstavuje pre slovenské divadelníctvo kľúčovú etapu. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa otvorili možnosti pre inštitucionalizáciu a profesionalizáciu divadelnej činnosti. Dovtedajšie ochotnícke snahy a sporadické profesionálne pokusy nadobudli nový rozmer vďaka vzniku stálych divadelných súborov a podpore zo strany štátu a kultúrnych inštitúcií. Táto etapa je charakteristická nielen zakladaním profesionálnych divadiel, ale aj formovaním slovenskej divadelnej kultúry, hľadaním národnej identity v dramatickej tvorbe a budovaním divadelného publika. Formovanie bolo ale pomalé a zložité, s nedostatkom hercov, režisérov a dramaturgov. Slovenčina mala tiež problém s preniknutím do divadelnej tvorby.
Zásadným krokom pre rozvoj slovenského divadelníctva bolo založenie troch profesionálnych divadiel:
Tieto divadlá sa stali centrami kultúrneho života a platformami pre prezentáciu pôvodnej slovenskej tvorby, ale aj pre uvádzanie svetových klasík. Okrem stálych divadiel pôsobili v medzivojnovom období aj rôzne kočovné divadelné spoločnosti a ochotnícke súbory, ktoré prispievali k šíreniu divadelnej kultúry aj do menších miest a obcí. Počas 2. svetovej vojny vzniklo Komorné divadlo v Martine, ktoré sa premenovalo na Pojazdné frontové divadlo.
Medzivojnové obdobie je spojené s menami významných osobností, ktoré sa zaslúžili o rozvoj slovenského divadelníctva. Medzi najvýznamnejšie patria:
Okrem týchto osobností pôsobila v divadlách aj celá plejáda ďalších hercov, režisérov, scénografov a kostýmových výtvarníkov, ktorí sa podieľali na tvorbe kvalitných divadelných inscenácií a na formovaní divadelného vkusu slovenského publika.
Repertoár slovenských divadiel v medzivojnovom období bol pestrý a zahrňoval diela domácich aj zahraničných autorov. Dôležitú úlohu zohrávala pôvodná slovenská dramatická tvorba, ktorá sa snažila reflektovať životné skúsenosti slovenského národa, jeho históriu, kultúru a sociálne problémy. Medzi najvýznamnejších slovenských dramatikov tohto obdobia patria Jozef Gregor Tajovský, Ivan Stodola, Július Barč-Ivan, ale aj ďalší autori, ako napríklad Ferko Urbánek a Peter Zvon. Rozvoj drámy zaostával za poéziou a prózou.
Tajovského hry, ako napríkladStatky-zmätky aŽenský zákon, s humorom a iróniou zobrazovali život na slovenskej dedine a kritizovali spoločenské nedostatky. Stodolove hry, ako napríkladBačova žena aJožko Púčik a jeho kariéra, sa venovali aktuálnym spoločenským témam a odhaľovali pokrytectvo a morálny úpadok spoločnosti. Barč-Ivanove hry, ako napríkladMatka aNeznámy, sa zaoberali existenciálnymi otázkami a hľadaním zmyslu života v modernom svete.
Okrem pôvodnej tvorby uvádzali slovenské divadlá aj diela svetových klasikov, ako napríklad Shakespeara, Molièra, Ibsena a Čechova. Tieto inscenácie prispievali k rozširovaniu divadelného obzoru slovenského publika a k zvyšovaniu umeleckej úrovne slovenského divadelníctva. Dôležitou súčasťou repertoáru boli aj operné a operetné predstavenia, ktoré sa tešili veľkej popularite medzi divákmi. Dramatické žánre, ako činohra, komédia, groteska, veselohra, tragédia, muzikál a opereta, boli určené na scénickú realizáciu. Základ drámy tvorili dialógy a monológy, veršované aj neveršované. Prehovor jednej postavy z dialógu sa nazýva replika.
V medzivojnovom období zohrávalo divadlo dôležitú úlohu pri budovaní slovenskej národnej identity. Divadelné inscenácie, ktoré zobrazovali slovenskú históriu, kultúru a tradície, posilňovali národné povedomie a prispievali k upevňovaniu národnej hrdosti. Divadlo sa stalo platformou pre prezentáciu slovenského jazyka a kultúry a pre obhajobu národných záujmov. V tomto období sa tiež začali formovať základy slovenskej divadelnej kritiky a teórie, ktoré prispievali k odbornej reflexii divadelného diania a k formovaniu divadelného vkusu slovenského publika.
Rozvoj slovenského profesionálneho divadelníctva v medzivojnovom období nebol jednoduchý a sprevádzali ho rôzne problémy a výzvy. Jedným z najväčších problémov bol nedostatok finančných prostriedkov, ktorý obmedzoval možnosti divadiel a sťažoval ich fungovanie. Ďalším problémom bol nedostatok kvalifikovaných odborníkov, ako hercov, režisérov, scénografov a kostýmových výtvarníkov. Slovenské divadelníctvo sa muselo vyrovnávať aj s konkurenciou českého divadelníctva, ktoré malo v tomto období dlhšiu tradíciu a lepšie zázemie. Napriek všetkým problémom a výzvam sa slovenskému divadelníctvu v medzivojnovom období podarilo dosiahnuť významné úspechy a položiť základy pre jeho ďalší rozvoj. Medzi problémy patrilo aj málo slovenských hercov, režisérov, dramaturgov i slovenčiny.
tags: #Divadlo