Stredoveká hudba, rozsiahly a fascinujúci úsek dejín hudby, zahŕňa obdobie od pádu Rímskej ríše (cca 476 n. l.) až po začiatok renesancie (cca 1400 n. l.). V tomto období sa hudba vyvíjala v mnohých smeroch, no jednou z najvýznamnejších foriem bola jednoznačne cirkevná hudba, a v nej konkrétne gregoriánsky chorál. Tento spev, hlboko zakorenený v kláštornom prostredí, zohral kľúčovú úlohu pri formovaní hudobnej kultúry stredoveku a zanechal trvalý odkaz, ktorý rezonuje až dodnes.
Gregoriánsky chorál, nazývaný aj cantus planus (jednoduchý spev), predstavuje rozsiahly repertoár liturgických spevov používaných v rímskokatolíckej cirkvi. Jeho pôvod je zahalený rúškom tajomstva a legendy, no všeobecne sa predpokladá, že sa vyvíjal postupne počas niekoľkých storočí. Mnohé pramene spájajú jeho štandardizáciu s pápežom Gregorom I. Veľkým (540 – 604), hoci je pravdepodobnejšie, že bol skôr iniciátorom a podporovateľom prebiehajúcich reforiem liturgického spevu, než jeho jediným tvorcom. Pred Gregorom existovali rôzne regionálne štýly cirkevného spevu, ako napríklad ambroziánsky chorál v Miláne. Pápež Gregor sa snažil o zjednotenie a štandardizáciu liturgickej hudby, aby sa zabezpečila jednotnosť bohoslužieb v celej Cirkvi.
Proces štandardizácie bol dlhý a komplikovaný. Zahŕňal zber, úpravu a klasifikáciu existujúcich spevov, ako aj tvorbu nových. Dôležitým krokom bolo vytvorenie tzv. "Antifonára", zbierky spevov usporiadaných podľa liturgického kalendára. Hoci sa Antifonár tradične pripisuje Gregorovi Veľkému, je pravdepodobné, že vznikal postupne po jeho smrti. Okrem Antifonára existovali aj ďalšie zbierky spevov, ako napríklad "Graduál" (obsahujúci spevy pre omšu) a "Liber Usualis" (kompilácia najčastejšie používaných spevov).
Vývoj gregoriánskeho chorálu bol ovplyvnený rôznymi faktormi. Jedným z nich bol vplyv východnej hudby, najmä byzantského spevu. Ďalším faktorom bol vplyv ľudovej hudby, ktorá prenikala do cirkevnej hudby prostredníctvom rôznych interpretačných praktík. V neposlednom rade zohrávala dôležitú úlohu aj kláštorná kultúra, ktorá poskytovala ideálne prostredie pre rozvoj a uchovávanie gregoriánskeho chorálu.
Gregoriánsky chorál má niekoľko charakteristických čŕt, ktoré ho odlišujú od iných hudobných foriem. Medzi najdôležitejšie patria:
Gregoriánsky chorál zohral v stredoveku mimoriadne významnú úlohu. Jeho význam možno analyzovať z viacerých hľadísk:
Predchodcom modernej notácie bola neumová notácia, ktorá sa vyvinula v 9. storočí. Neumy boli grafické symboly, ktoré naznačovali smer pohybu melodickej línie, ale nešpecifikovali presné tóny. Postupne sa neumy začali umiestňovať nad text spevu, aby spevákom pomohli zapamätať si melódiu. Významným krokom vpred bolo zavedenie línií, ktoré určovali relatívnu výšku tónov. Spočiatku sa používala jedna línia, neskôr dve a nakoniec štyri. Tieto línie boli farebne odlíšené (napr. červená pre tón F a žltá pre tón C). Ďalším dôležitým prvkom boli kľúče, ktoré určovali presnú výšku tónov na daných líniách.
Významnou postavou v dejinách hudobnej notácie bol Guido z Arezza (cca 991 – 1033), taliansky benediktínsky mních a hudobný teoretik. Guido z Arezza je považovaný za tvorcu solmizácie, systému pomenovania tónov pomocou slabík ut, re, mi, fa, sol, la. Tieto slabiky boli odvodené z prvých slabík hymny Ut queant laxis resonare fibris, Mira gestorum famuli tuorum, Solve polluti labii reatum, Sancte Iohannes, ktorý bol venovaný svätému Jánovi Krstiteľovi. Guido z Arezza tiež zdokonalil neumovú notáciu a zaviedol štvorlinkový systém, ktorý sa stal základom pre modernú notáciu. Jeho inovácie výrazne uľahčili učenie a šírenie gregoriánskeho chorálu a mali zásadný vplyv na vývoj západnej hudby.
Gregoriánsky chorál dominoval európskej hudbe počas mnohých storočí. Postupne sa však začali objavovať nové hudobné formy a štýly. Obdobie od gregoriánskeho chorálu až po 14. storočie sa nazýva Ars Antiqua (staré umenie). V tomto období sa začala rozvíjať polyfónia, viachlasná hudba, ktorá predstavovala revolučnú zmenu v hudobnom myslení. Jedným z prvých centier polyfónie bola Katedrála Notre-Dame v Paríži, kde pôsobili skladatelia ako Léonin a Pérotin, ktorí vytvorili prvé viachlasné skladby pre omšu.
Ars Antiqua priniesla nové hudobné formy ako organum (prvé formy viachlasu), conductus (slávnostná pieseň) a motet (viachlasná skladba s rôznymi textami). V tomto období sa začala rozvíjať aj menzurálna notácia, presnejší systém notácie, ktorý umožňoval zaznamenávať rytmus a dĺžku tónov. Ars Antiqua predstavuje dôležitý prechod medzi monofóniou gregoriánskeho chorálu a bohatou polyfóniou renesancie.
V období renesancie a baroka stratil gregoriánsky chorál svoju dominantnú pozíciu v hudbe. Vplyv svetskej hudby rástol a do cirkevnej hudby prenikali nové štýly a formy. Napriek tomu gregoriánsky chorál nikdy úplne nevymizol a zostal dôležitou súčasťou liturgickej hudby. V 19. storočí došlo k oživeniu záujmu o gregoriánsky chorál, najmä vďaka benediktínskemu kláštoru v Solesmes vo Francúzsku. Mnísi v Solesmes sa venovali štúdiu starých rukopisov a snažili sa obnoviť pôvodnú podobu gregoriánskeho chorálu. Ich práca mala zásadný vplyv na interpretáciu a šírenie gregoriánskeho chorálu v 20. storočí.
Dnes sa gregoriánsky chorál spieva v mnohých kostoloch a kláštoroch po celom svete. Je považovaný za dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva a inšpiráciu pre súčasných skladateľov. Gregoriánsky chorál je nielen hudbou, ale aj modlitbou a výrazom hlbokej duchovnej skúsenosti. Jeho jednoduchosť a krása uchvacujú myseľ a srdce poslucháčov a pripomínajú nám bohatstvo a hĺbku stredovekej kultúry.