Carl Whitaker, hoci primárne známy ako priekopník v oblasti rodinnej terapie, zdieľa zaujímavé paralely s princípmi a estetikou absurdného divadla. Hoci nepísal divadelné hry, jeho terapeutický prístup, ktorý často zahŕňal improvizáciu, humor a konfrontáciu s iracionalitou ľudského správania, rezonuje s kľúčovými témami a technikami tohto divadelného žánru.
Absurdné divadlo, ako umelecký smer, vzniklo v 50. rokoch 20. storočia, predovšetkým vo Francúzsku. Jeho korene siahajú do existencialistickej filozofie, ktorá zdôrazňuje nezmyselnosť existencie, stratu istôt a neschopnosť človeka nájsť zmysluplné odpovede na základné otázky života. Termín "absurdné divadlo" popularizoval kritik Martin Esslin, ktorý ho použil na označenie hier autorov ako Samuel Beckett, Eugène Ionesco, Arthur Adamov a Jean Genet. Títo dramatici sa odklonili od tradičných dramatických štruktúr a konvencií, aby vyjadrili pocit dezorientácie, izolácie a bezmocnosti, ktorý charakterizoval povojnovú spoločnosť.
Kľúčové charakteristiky absurdného divadla:
Carl Whitaker, na rozdiel od spomínaných dramatických autorov, sa venoval rodinnej terapii. Jeho prístup bol však radikálny a často nekonvenčný. Whitaker veril, že najlepším spôsobom, ako pomôcť rodinám, je narušiť ich zaužívané vzorce správania a konfrontovať ich s absurdnosťou ich problémov. Používal humor, provokáciu a improvizáciu, aby vyvolal zmenu a pomohol rodinám nájsť nové spôsoby komunikácie a interakcie.
Paralely medzi Whitakerovým prístupom a absurdným divadlom:
Predstavme si situáciu, kde rodina prichádza k Whitakerovi s problémom neustálych hádok medzi rodičmi. Namiesto toho, aby sa Whitaker pokúsil analyzovať príčiny hádok, môže sa rozhodnúť pre nekonvenčný prístup. Môže napríklad požiadať rodičov, aby si vymenili úlohy a predstierali, že sú jeden druhým. Môže ich požiadať, aby improvizovali scénu z ich života, ale s absurdnými prvkami, ako napríklad, aby hovorili len v rýmoch alebo aby sa správali ako zvieratá. Takýto prístup môže narušiť zaužívané vzorce správania, odhaliť skryté dynamiky a priniesť nový pohľad na problém. Táto technika pripomína absurdné divadlo v tom, že zdôrazňuje iracionalitu ľudského správania a používa humor na odhalenie absurdnosti situácie.
Ďalším príkladom môže byť Whitakerova práca s rodinou, kde jeden z členov trpí depresiou. Namiesto toho, aby sa Whitaker zameral na symptómy depresie, môže sa rozhodnúť pre prístup, ktorý zdôrazňuje absurditu ľudskej existencie. Môže sa s rodinou rozprávať o zmysle života, o pominuteľnosti času a o nezmyselnosti niektorých spoločenských očakávaní. Môže ich povzbudiť, aby sa zamysleli nad tým, čo je pre nich skutočne dôležité a aby sa oslobodili od tlaku spoločnosti. Tento prístup pripomína existencialistickú filozofiu, ktorá je základom absurdného divadla. Zdôrazňuje slobodu voľby a zodpovednosť za vlastný život, aj napriek absurdite existencie.
Hoci priamy vplyv absurdného divadla na terapiu nie je rozsiahly, jeho princípy a témy môžu byť inšpiratívne pre terapeutov, ktorí hľadajú nové spôsoby, ako pomôcť svojim klientom. Absurdné divadlo ponúka nový pohľad na ľudskú existenciu a zdôrazňuje dôležitosť slobody, kreativity a humoru. Môže pomôcť klientom prehodnotiť svoje hodnoty, oslobodiť sa od obmedzujúcich presvedčení a nájsť nový zmysel života.
V širšom spoločenskom kontexte absurdné divadlo prispieva k kritickému mysleniu a k prehodnocovaniu spoločenských noriem a konvencií. Upozorňuje na absurdity a rozpory v spoločnosti a povzbudzuje divákov k tomu, aby sa zamysleli nad svojím miestom v svete. Jeho vplyv sa dá nájsť v rôznych oblastiach umenia, literatúry a filmu, ktoré sa zaoberajú témami existencializmu, absurdity a straty zmyslu.
Carl Whitaker a absurdné divadlo, hoci pochádzajú z odlišných oblastí, zdieľajú spoločné témy a princípy. Whitakerov nekonvenčný prístup k rodinnej terapii, ktorý zahŕňal humor, improvizáciu a konfrontáciu s iracionalitou, rezonuje s kľúčovými charakteristikami absurdného divadla. Oba prístupy zdôrazňujú dôležitosť slobody, kreativity a kritického myslenia a povzbudzujú k prehodnocovaniu zaužívaných noriem a konvencií.
tags: #Divadlo