20. storočie bolo pre divadlo a dramatickú tvorbu obdobím búrlivých zmien, experimentov a prehodnocovania tradičných foriem. Nástup moderny na prelome storočí pripravil pôdu pre revolúciu v divadelnom myslení, ktorá sa prejavila v rôznych avantgardných smeroch, reakciách na vojnové konflikty a spoločenské premeny, a napokon v rozmanitosti divadelných prístupov v druhej polovici storočia. Aby sme pochopili komplexnosť tohto vývoja, je potrebné pozrieť sa na jednotlivé etapy a kľúčové osobnosti, ktoré formovali divadelnú krajinu 20. storočia.
Začiatok 20. storočia v divadle sa niesol v znamení doznievania naturalistických tendencií 19. storočia, ale zároveň aj silnejúceho volania po nových formách a témach. Oficiálne divadlá, ako napríklad Národné divadlo v Prahe, síce naďalej uvádzali klasické diela Shakespeara, Ibsena či Čechova, ale zároveň sa otvárali aj novým domácim autorom a moderným dramatickým postupom. Impresionizmus, symbolizmus a vitalizmus prenikali do divadelnej estetiky, ovplyvňujúc scénografiu, herectvo a celkovú atmosféru predstavení. Dôraz sa kládol na emócie, nálady a vnútorné prežívanie postáv, pričom sa experimentovalo s hudbou a svetlom ako rovnocennými dramatickými prostriedkami.
V tomto období sa v českom divadle objavujú významné osobnosti, ktoré formovali moderné divadelné myslenie. Hana Kvapilová, herečka a dramatička, je príkladom silnej ženskej osobnosti v divadelnom svete. Jej hry, hoci dnes možno menej známe, odrážali dobové spoločenské otázky a hľadanie ženskej identity. Divadelní režiséri a teoretici začali prehodnocovať postavenie režiséra v divadelnom procese, pričom sa režisér stáva kľúčovou tvorivou silou, interpretom a vizionárom inscenácie. Tento posun od tradičného hereckého divadla k režisérskemu divadlu bol charakteristický pre celú Európu a mal zásadný vplyv na vývoj divadla v 20. storočí.
Medzivojnové obdobie prinieslo do divadla explóziu avantgardných smerov. Otrasy prvej svetovej vojny, spoločenské zmeny a nové umelecké prúdy dali vzniknúť divadelným hnutiam, ktoré radikálne spochybňovali tradičné divadelné konvencie. Expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus a konštruktivizmus sa prejavili aj v divadle, hľadajúc nové formy vyjadrenia a interakcie s divákom. Dôraz sa kládol na experiment, provokáciu, hravosť a politickú angažovanosť. Divadlo sa stávalo priestorom pre spoločenskú kritiku, manifestáciu nových ideológií a hľadanie alternatívnych spôsobov života.
V Československu sa v tomto období mimoriadne dariloOsvobozenému divadlu, ktoré vzniklo v Prahe okolo roku 1925. Jeho zakladatelia, Jiří Voskovec a Jan Werich, vytvorili unikátny divadelný štýl, ktorý kombinoval humor, satiru, improvizáciu, jazzovú hudbu a aktuálne politické komentáre. Osvobozené divadlo sa stalo symbolom avantgardného divadla a významným fenoménom československej kultúry. Ich hry, často reagujúce na aktuálne politické a spoločenské udalosti, oslovovali široké publikum a mali silný vplyv na ďalší vývoj českého divadla. Treba spomenúť aj režiséra Emila Františka Buriana a jehoD-34, ktoré experimentovalo s novými divadelnými technikami, kolektívnou tvorbou a angažovaným divadlom. Burianova práca s zvukovými a svetelnými efektmi predznamenala mnohé moderné divadelné postupy.
V tomto období sa rozvíjalo ajdivadlo pre deti a mládež, ktoré sa snažilo osloviť mladé publikum a vychovávať ho k umeleckému vnímaniu a kritickému mysleniu. Bábkové divadlo zažívalo svoj rozkvet a stávalo sa významnou súčasťou divadelnej kultúry. Treba spomenúť napríklad tvorbu Josefa Skupu a jeho postavičky Spejbla a Hurvínka, ktoré si získali popularitu nielen u detí, ale aj u dospelých.
Druhá svetová vojna a následné politické zmeny po roku 1948 zasiahli aj divadelný svet. V povojnovom období sa v divadle objavujeabsurdné drama, ktoré reagovalo na traumu vojny, rozklad tradičných hodnôt a pocity bezmocnosti a odcudzenia človeka v modernom svete. Hry Samuela Becketta, Eugèna Ionesca, Slawomira Mrożeka a ďalších autorov absurdného divadla spochybňovali logiku, kauzalitu a konvenčné dramatické postupy. Jazyk sa stával nástrojom dekonštrukcie komunikácie a realita sa javila ako chaotická a nezmyselná.
V Československu sa po roku 1948 divadlo dostalo pod silný politický tlak. Oficiálne divadlo, reprezentované najmä Národným divadlom a Divadlom na Vinohradoch, sa muselo prispôsobiť ideologickým požiadavkám socialistického realizmu. Napriek tomu sa v rámci oficiálneho divadla darilo uvádzať aj kvalitné inscenácie klasických a moderných hier, ktoré dokázali obstáť aj z umeleckého hľadiska. Treba spomenúť napríklad režisérsku prácu Otomara Krejču, ktorý vytvoril významné inscenácie Čechovových hier a ďalších diel.
Paralelne s oficiálnym divadlom však vznikali ajdivadlá malých foriem, ktoré ponúkali alternatívny priestor pre umeleckú tvorbu a spoločenskú kritiku. Tieto divadlá, často pôsobiace v komornejších priestoroch, experimentovali s rôznymi divadelnými žánrami, ako sú kabaret, pantomíma, hudobné divadlo a autorské divadlo. Divadlá malých foriem sa stali dôležitým fenoménom československej kultúry 60. rokov a 70. rokov a ponúkali priestor pre mladých talentovaných umelcov, ktorí sa nemohli realizovať v oficiálnom divadle. Medzi najvýznamnejšie divadlá malých foriem patriloDivadlo Semafor, ktoré založili Jiří Suchý a Jiří Šlitr, a ktoré sa preslávilo svojimi hudobnými hrami, humorom a satirou. Ďalším významným divadlom boloDivadlo Járy Cimrmana, ktoré vytvorilo unikátny divadelný štýl založený na paródii vedeckých prednášok a hier fiktívneho českého vynálezcu a polyhistora Járy Cimrmana. Divadlo Na zábradlí sa stalo dôležitým centrom absurdného divadla a nových dramatických trendov. Treba spomenúť aj pantomímu Ladislava Fialku, ktorá si získala medzinárodné uznanie.
Druhá polovica 20. storočia priniesla ďalšiu diverzifikáciu divadelných foriem a prístupov. Postmoderna sa prejavila aj v divadle, spochybňujúc jednotné umelecké štýly a preferujúc pluralitu, intertextualitu a dekonštrukciu tradičných naratívov. Divadlo sa otváralo novým médiám, ako je video, film a interaktívne technológie. Dôraz sa kladol na multimediálne projekty, performanciu a site-specific divadlo, ktoré sa odohrávalo v netradičných priestoroch a interagovalo s okolím.
V českom divadle po páde komunizmu v roku 1989 nastalo obdobie slobody a otvorenia sa svetu. Divadlá sa zbavili ideologických obmedzení a mohli sa slobodne vyjadrovať k aktuálnym spoločenským a politickým otázkam. Vznikli nové divadelné súbory a festivaly, ktoré podporovali experimentálnu a alternatívnu divadelnú tvorbu. Divadlo sa stávalo platformou pre diskusiu o demokracii, ľudských právach, globalizácii a ďalších výzvach moderného sveta.
Medzi významné osobnosti českého divadla druhej polovice 20. storočia a súčasnosti patrí napríklad režisér Jan Grossman, ktorý bol spoluzakladateľom Divadla Na zábradlí a významne ovplyvnil české absurdné divadlo. Režisér Evald Schorm bol známy svojimi inscenáciami s dôrazom na etické a morálne otázky. Režisér Jiří Menzel sa preslávil aj ako filmový režisér, ale pôsobil aj v divadle. Režisér Robert Wilson, hoci americký umelec, úzko spolupracoval s českými divadlami a významne ovplyvnil českú scénografiu a vizuálnu estetiku divadla. V súčasnosti pôsobí v českom divadle mnoho talentovaných režisérov, dramatikov, hercov a scénografov, ktorí pokračujú v bohatej tradícii českého divadla a prinášajú nové impulzy a inovácie. Treba spomenúť napríklad režisérov Michala Dočekala, Jana Friča, Daniela Špinara, Kateřinu Křístkovú a mnohých ďalších.
Divadlo v 20. storočí prešlo dlhú a komplexnú cestu vývoja. Od moderny a avantgardy cez absurdné divadlo a divadlá malých foriem až po postmodernu a súčasné divadelné experimenty, divadlo neustále reagovalo na spoločenské zmeny, politické udalosti a umelecké trendy. Stalo sa priestorom pre umeleckú inováciu, spoločenskú kritiku, kultúrnu výmenu a hľadanie zmyslu v modernom svete. Významné osobnosti divadelnej tvorby v 20. storočí zanechali trvalý odkaz a inšpirujú ďalšie generácie divadelných tvorcov a divákov.
tags: #Divadlo