Alžbetínske divadlo, fenomén, ktorý rozkvitol v Anglicku za vlády kráľovnej Alžbety I. (1558-1603) a Jakuba I. (1603-1625), predstavuje oveľa viac než len súbor hier a divadelných budov. Je to živý, pulzujúci odraz spoločenských, politických, kultúrnych a intelektuálnych prúdov renesančnej Európy, a najmä Anglicka. Aby sme pochopili jeho význam, musíme sa ponoriť do detailov jeho vzniku, vývoja, charakteristických rysov a vplyvu, a to od konkrétnych javísk až po všeobecný dopad na kultúru a myslenie.
Asi najznámejším symbolom alžbetínskeho divadla jeThe Globe. Toto divadlo, postavené v roku 1599 divadelnou spoločnosťou Lord Chamberlain's Men, ktorej členom bol aj William Shakespeare, stálo na brehu rieky Temža v Londýne. Jeho tvar, často popisovaný ako mnohouholník alebo kruh, bol inšpirovaný staršími arénovými divadlami, ale zároveň sa prispôsoboval vtedajším stavebným možnostiam a divadelným potrebám.
Predstavte si The Globe. Vysoká drevená konštrukcia, mohutná ako trojposchodový dom, s otvoreným priestranstvom v strede -"jamou". Tu stáli"groundlings", najchudobnejší diváci, za jediný penny. Okolo jamy sa týčiligalérie, kryté sedadlá pre bohatších divákov, ktoré boli drahšie, ale ponúkali lepší výhľad a ochranu pred nepriaznivým počasím. Celková kapacita divadla sa odhaduje na 2000 až 3000 divákov, čo svedčí o obrovskej popularite divadla v tej dobe.
Javisko bolo vyvýšené, vystupujúce do jamy, čím sa zabezpečil lepší kontakt s publikom. Za javiskom sa nachádzala"tiring house", priestor pre hercov na prezliekanie a prípravu. Nad javiskom sa nachádzala"heavens", strecha, ktorá nielen chránila hercov pred dažďom, ale slúžila aj na spustenie efektov, ako napríklad bohovia zostupujúci na javisko. Dôležité je si uvedomiť, že dekorácie boli minimálne. Alžbetínske divadlo sa spoliehalo nasilu slova a herecký výkon. Rekvizity boli skromné, ale symbolické – meč, koruna, list – všetko slúžilo na podnietenie divákovej fantázie.
Globe nebol jediným divadlom. V Londýne a okolí existovalo množstvo ďalších, napríkladThe Rose, The Swan, The Curtain, a neskôrBlackfriars Theatre, ktoré bolo kryté a slúžilo na zimné predstavenia. Každé divadlo malo svoju špecifickú architektúru a atmosféru, ale všetky zdieľali základné princípy alžbetínskeho divadelníctva. Rozmanitosť divadelných priestorov odrážala aj rozmanitosť publika a hier, ktoré sa v nich hrali.
Hostince tiež zohrávali dôležitú úlohu v divadelnom živote. Herecké spoločnosti často putovali po krajine a vystupovali v hostincoch, ktoré im poskytovali priestor pre javisko v ich dvoroch. Tieto predstavenia boli prístupnejšie pre širšie publikum mimo Londýna a pomáhali šíriť divadelnú kultúru po celom Anglicku.
Alžbetínske divadlo nebolo dielom amatérov. Stálo na pleciachprofesionálnych hereckých spoločností, ktoré boli organizované ako podniky. Spoločnosti akoLord Chamberlain's Men (neskôr King's Men),Admiral's Men, Lord Strange's Men, a ďalšie, združovali hercov, dramatikov, manažérov a administratívny personál. Boli to stabilné zoskupenia, ktoré fungovali na princípe kolektívnej zodpovednosti a delenia zisku.
Herecké spoločnosti fungovali podpatronátom šľachticov alebo kráľovskej rodiny, čo im zabezpečovalo určitú ochranu a prestíž. Názov spoločnosti často odrážal meno ich patróna. Patronát však neznamenal úplnú slobodu. Divadelné hry podliehalicenzúre, a spoločnosti museli byť opatrné, aby sa nedotkli politických alebo náboženských citlivostí.
Herci alžbetínskeho divadla boli vysoko kvalifikovaní profesionáli. Museli ovládaťrétoriku, deklamáciu, šerm, tanec, spev, a samozrejme,herecké umenie. Všetky ženské postavy hrali muži -chlapčenskí herci, ktorí sa učili herectvu už od detstva. Tento fakt ovplyvnil aj charakter ženských postáv a herecký štýl, ktorý bol často štylizovaný a expresívny.
Herecký štýl alžbetínskeho divadla bol odlišný od moderného realizmu. Bol viacdeklamatívny, gestický a zameraný na slovo. Herci museli predať komplexný jazyk Shakespeara a jeho súčasníkov, a zároveň udržať pozornosť veľkého a rôznorodého publika. Dôležitá bolakontakt s publikom – herci často hovorili priamo k divákom, prerušovali "ilúziu" štvrtého múru, a zapájali publikum do deja.
William Shakespeare je bezpochyby najväčším menom alžbetínskeho divadla a jedným z najväčších dramatických autorov všetkých čias. Jeho hry – tragédie akoHamlet, Macbeth, Romeo a Júlia, komédie akoSen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, historické hry akoRichard III., Henrich V. – dodnes ohromujú svojou hĺbkou, jazykovou bohatosťou a nadčasovosťou. Shakespeare však nebol jediným významným dramaturgom tej doby. Mená akoChristopher Marlowe, Ben Jonson, Thomas Kyd, John Webster, a mnohí ďalší, prispeli k bohatstvu a rozmanitosti alžbetínskeho dramatického repertoáru.
Alžbetínske divadlo ponúkalo širokú škálu žánrov.Tragédie sa zaoberali hlbokými otázkami ľudskej existencie, morálky, osudu a moci.Komédie prinášali zábavu, humor, satiru a často aj kritiku spoločenských pomerov.Historické hry spracovávali udalosti z anglickej histórie, posilňovali národné povedomie a reflektovali aktuálne politické otázky. Okrem týchto hlavných žánrov existovali ajromance, frašky, moralitné hry a iné formy divadelnej zábavy.
Témy hier boli rovnako rozmanité ako žánre. Láska, nenávisť, zrada, pomsta, ambície, spravodlivosť, osud, slobodná vôľa, morálka, náboženstvo, politika – to všetko a ešte viac sa odzrkadľovalo v alžbetínskych hrách. Hry boli častokomplexné, vrstevnaté, a otvárali priestor pre rôzne interpretácie. Ich cieľom nebola len zábava, ale ajpoučenie, reflexia, a podnecovanie k zamysleniu.
Jazyk alžbetínskej drámy je jedným z jej najvýraznejších znakov. Jebohatý, metaforický, plný obrazov a rétorických figúr. Používa sablankvers (nerýmovaný jambický pentameter), ktorý dodáva textu rytmus a vznešenosť, ale ajpróza, ktorá je prirodzenejšia a hovorovejšia. Jazyk hier odrážaprechod od stredovekej angličtiny k modernej angličtine, a zároveň formuje a ovplyvňuje vývoj anglického jazyka.
Štýl alžbetínskej drámy jeexpresívny, dynamický, a zameraný na slovo. Dialógy sú často dlhé, prepracované, plné argumentácie a rétorických súbojov. Hry súplné akcií, zvratov, a dramatických momentov. Ich cieľom je zaujať diváka, emocionálne ho vtiahnuť do deja, a sprostredkovať mu komplexné myšlienky a pocity.
Alžbetínske divadlo bolo fenoménom, ktorý oslovovalširoké spektrum spoločnosti. Do divadla chodilibohatí šľachtici a mešťania, ale ajchudobní remeselníci a robotníci. Divadlo bolomasovou zábavou, ktorá prepájala rôzne sociálne vrstvy. Pre chudobných predstavovalo divadlo jednu z mála dostupných foriem zábavy a oddychu. Pre bohatých bolo divadlo prestížnou kultúrnou udalosťou, miestom spoločenského stretávania a prezentácie.Kráľovná Alžbeta I. a Jakub I. boli sami vášnivými divákmi a podporovateľmi divadla.
Alžbetínske divadlo nebolo len zábavou. Plnilo aj dôležitéspoločenské funkcie. Boloplatformou pre diskusiu o aktuálnych spoločenských a politických otázkach. Hry reflektovali problémy doby, kritizovali neprávosti, a ponúkali rôzne pohľady na svet. Divadloformovalo verejnú mienku, šírilo vzdelanie a kultúru, a posilňovalo národné povedomie. Hry s historickou tematikou, najmä tie o anglických kráľoch, pomáhali budovať národnú identitu a propagovať kráľovskú moc.
Divadlo tiež slúžilo akoventil pre spoločenské napätie. Komédie umožňovali smiechom a satirou uvoľniť frustráciu a kritiku voči autoritám a spoločenským normám. Tragédie ponúkali katarziu, emocionálne prežitie konfliktov a osudových udalostí. Divadlo bolopriestorom pre slobodnejšie vyjadrovanie názorov a emócií, než bolo možné v bežnom živote.
Popularita a vplyv divadla však neboli bez kontroverzií.Puritáni vnímali divadlo ako nemorálne, hriešne, a rozptyľujúce od náboženských povinností. Kritizovali jeho svetskú povahu, zobrazenie násilia a nemravnosti, a najmä účasť žien (hoci ich hrali muži).Mestské úrady sa obávali zhromažďovania veľkého počtu ľudí na jednom mieste, čo mohlo viesť k nepokojom a šíreniu chorôb.
Divadelné hry podliehalicenzúre. ÚradMaster of the Revels kontroloval hry pred ich uvedením a mohol zakázať ich hranie, ak boli považované za nevhodné. Cenzúra sa zameriavala najmä na politické a náboženské témy, ale aj na zobrazenie obscénností a urážlivých narážok. Divadelné spoločnosti sa museli pohybovať v úzkom priestore medzi tvorivou slobodou a politickou opatrnosťou.
Alžbetínske divadlo zažilo svoj vrchol na konci 16. a začiatku 17. storočia. Jeho koniec prinieslaAnglická občianska vojna a nástupPuritánskej republiky v roku 1642. Puritánska vláda považovala divadlo za nemorálne av roku 1642 boli všetky divadlá zatvorené. Divadlo sa znovu otvorilo až poRestaurácii monarchie v roku 1660 za vlády Karola II.
Napriek svojmu zániku v pôvodnej podobe,dedičstvo alžbetínskeho divadla je obrovské a pretrváva dodnes.Shakespeare a jeho súčasníci sú stále hraní po celom svete, preložení do mnohých jazykov, a inšpirujú nové generácie umelcov a divákov. Alžbetínske divadlo ovplyvnilo vývojsvetovej drámy a divadelníctva. Jeho princípy, štýl, žánrová rozmanitosť, a hĺbka tematického spracovania sa stali vzorom pre mnohé ďalšie divadelné tradície.
Alžbetínske divadlo je nielen dôležitou kapitolou v histórii divadla, ale ajkľúčom k pochopeniu renesančnej spoločnosti. Odrážarenesančný humanizmus, záujem o človeka a jeho pozemský život, prebudenie intelektuálneho a umeleckého ducha. Jeho rozmanitosť, dynamika, a komplexnosť sú zrkadlom doby, ktorá bola plná zmien, protikladov, a nových objavov. Alžbetínske divadlo nám umožňuje nahliadnuť do myslenia, pocitov, hodnôt, a problémov ľudí, ktorí žili pred stáročiami, a zároveň nám ponúkanadčasové posolstvá o ľudskej podstate a svete okolo nás.
Skúmanie alžbetínskeho divadla, od konkrétnych detailov divadla Globe až po jeho všeobecný kultúrny dopad, nám umožňuje hlbšie pochopiť nielen históriu divadla, ale aj históriu ľudského myslenia a spoločnosti. Je to fascinujúca cesta do minulosti, ktorá nám zároveň pomáha lepšie porozumieť prítomnosti a možno aj budúcnosti.
tags: #Divadlo