Alžbetínske divadlo predstavuje jednu z najvýznamnejších kapitol v dejinách anglického divadla a celosvetovej dramatickej tvorby. Toto obdobie, ktoré približne spadá do rokov 1558 až 1603 – teda do vlády kráľovnej Alžbety I. – a pokračuje aj počas vlády Jakuba I. a Karola I. až do uzavretia divadiel v roku 1642, bolo zlatou érou dramatického umenia v Anglicku. Vznik a rozkvet alžbetínskeho divadla bol ovplyvnený kombináciou politických, sociálnych a kultúrnych faktorov, ktoré vytvorili priaznivé prostredie pre kreativitu a inovácie.
Pred rokom 1576, divadelné predstavenia sa konali v rôznych priestoroch, vrátane verejných sál, veľkých domov, hostincov, námestí, nádvorí a iných otvorených priestorov. Tieto predstavenia zabezpečovali herecké spoločnosti, ktoré často cestovali po krajine medzi mestami a mestečkami. Alžbetínske obdobie prinieslo zásadnú zmenu v tom, že sa začali stavať prvé stále divadelné budovy. V roku 1576 bolo v Londýne postavené prvé verejné divadlo jednoducho nazvané "The Theatre", čím sa otvorila nová éra profesionálneho divadelníctva.
Vznik alžbetínskeho divadla ovplyvnili tri hlavné populárne divadelné tradície: stredoveké hry s biblickými motívmi (tzv.Mysteries), zázračné hry (Miracle plays) a morálne hry (Morality plays). Tieto hry, pôvodne predvádzané na mobilných vozoch (plavákoch), prezentovali biblické scény a moralizujúce alegórie, ktoré mali vzdelávať ľudí vo viere. Postupne sa tieto tradície vyvíjali a transformovali do komplexnejších a sekulárnych dramatických foriem, ktoré charakterizovali alžbetínske divadlo.
Renesancia, ktorá sa do Anglicka dostala v 16. storočí, priniesla so sebou oživenie záujmu o antickú kultúru, filozofiu a umenie. Tento vplyv sa odrazil aj v alžbetínskom divadle, ktoré začalo preberať prvky antických tragédií a komédií. Dramaturgovia ako William Shakespeare, Christopher Marlowe a Ben Jonson študovali diela antických autorov a inšpirovali sa nimi pri tvorbe vlastných hier. Renesančný humanizmus, ktorý kládol dôraz na ľudský potenciál a individualitu, sa taktiež prejavil v alžbetínskych hrách, ktoré sa zaoberali komplexnými psychologickými a morálnymi dilemami postáv.
Vláda kráľovnej Alžbety I. bola obdobím relatívnej politickej stability a ekonomického rastu, čo vytvorilo priaznivé podmienky pre rozvoj kultúry a umenia. Alžbeta I. bola silná a vzdelaná panovníčka, ktorá podporovala umenie a sama bola častou návštevníčkou divadelných predstavení. Jej dvor sa stal centrom kultúrneho života a divadlo bolo považované za dôležitú súčasť spoločenského diania. Avšak, alžbetínske divadlo nebolo len zábavou pre elitu. Divadelné predstavenia boli prístupné širokej verejnosti, vrátane mešťanov a chudoby, čo prispelo k ich popularite a vplyvu.
Alžbetínske divadlá sa výrazne líšili od moderných divadiel. Boli to prevažne otvorené stavby, často kruhového alebo osemuholníkového pôdorysu, s vyvýšeným pódiom, ktoré zasahovalo do priestoru pre divákov. Medzi najznámejšie alžbetínske divadlá patrili The Theatre, The Curtain, The Rose, The Swan a najmä The Globe, ktoré bolo domovskou scénou Shakespearovej spoločnosti Lord Chamberlain's Men (neskôr známej ako King's Men).
The Globe bolo jedným z najvýznamnejších alžbetínskych divadiel. Postavené v roku 1599, bolo domovom Shakespearovej spoločnosti a hrali sa tu jeho najslávnejšie hry. Divadlo malo kruhový pôdorys a kapacitu približne 3000 divákov. The Globe zhorel v roku 1613 počas predstavenia hry Henrich VIII., ale bol znovu postavený v roku 1614. Moderná rekonštrukcia The Globe bola otvorená v roku 1997 a dodnes slúži ako divadlo a múzeum, ktoré pripomína slávu alžbetínskeho divadla.
Alžbetínske divadlo bolo domovom mnohých talentovaných dramaturgov, z ktorých najvýznamnejším bol William Shakespeare. Jeho hry, ako Hamlet, Romeo a Júlia, Macbeth a Kráľ Lear, patria medzi najslávnejšie a najhranejšie divadelné diela v dejinách. Okrem Shakespeara, k významným autorom alžbetínskeho divadla patrili Christopher Marlowe (Doktor Faustus, Edward II.), Ben Jonson (Volpone, Alchymista) a Thomas Kyd (Španielska tragédia).
William Shakespeare (1564-1616) je považovaný za najväčšieho dramatika všetkých čias. Jeho hry sa vyznačujú komplexnými postavami, bohatým jazykom, hlbokými myšlienkami a univerzálnymi témami, ktoré oslovujú divákov po celom svete už viac ako 400 rokov. Shakespeare napísal 39 hier, 154 sonetov a niekoľko ďalších básnických diel. Jeho diela sa hrajú a študujú po celom svete a majú obrovský vplyv na literatúru, umenie a kultúru.
Christopher Marlowe (1564-1593) bol ďalším významným dramaturgom alžbetínskeho obdobia. Jeho hry sa vyznačujú silnými postavami, ambicióznymi témami a poetickým jazykom. Marlowe bol priekopníkom v používaní blankversu (nerýmovaného jambického pentametra) v divadelných hrách, čo ovplyvnilo Shakespeara a ďalších dramaturgov. Jeho najznámejšie hry sú Doktor Faustus, Edward II. a Žid z Malty.
Ben Jonson (1572-1637) bol dramatik, básnik a literárny teoretik. Jeho hry sa vyznačujú satirickým pohľadom na spoločnosť, dôrazom na morálku a klasickými vplyvmi. Jonson bol majstrom komédie a jeho hry, ako Volpone, Alchymista a Bartholomew Fair, patria medzi najlepšie komédie alžbetínskeho obdobia. Bol taktiež významným literárnym kritikom a ovplyvnil vývoj anglickej literatúry.
Alžbetínske hry sa zaoberali širokou škálou tém a motívov, ktoré odrážali spoločenské, politické a kultúrne záujmy doby. Medzi najčastejšie témy patrili láska, smrť, moc, zrada, pomsta, ambície, spravodlivosť, morálka a náboženstvo.
Láska bola jednou z najpopulárnejších tém v alžbetínskych hrách. Často sa zobrazovala ako silná a ničivá sila, ktorá môže viesť k šťastiu alebo tragédii. Hry ako Romeo a Júlia, Sen noci svätojánskej a Veľa kriku pre nič skúmajú rôzne aspekty lásky, od romantickej idealizácie až po zložité vzťahy a konflikty.
Smrť bola ďalšou častou témou v alžbetínskych hrách. Tragédie, ako Hamlet, Macbeth a Kráľ Lear, sa zaoberajú témami smrti, straty, pomsty a morálneho úpadku. Hry často zobrazujú smrť ako nevyhnutnú súčasť života a skúmajú jej vplyv na postavy a spoločnosť.
Moc a politika boli dôležité témy v alžbetínskych hrách, najmä v historických hrách a tragédiách. Hry ako Henrich IV., Richard III. a Július Cézar zobrazujú boj o moc, korupciu, zradu a morálne dilemy politických vodcov. Tieto hry odrážali politické záujmy doby a skúmali vplyv moci na jednotlivcov a spoločnosť.
Alžbetínske divadlo malo obrovský vplyv na vývoj divadla a dramatickej literatúry. Jeho inovácie v oblasti dramatickej štruktúry, jazyka, postáv a tém ovplyvnili dramaturgov a divadelníkov po celom svete. Shakespeare a ďalší autori alžbetínskeho obdobia vytvorili diela, ktoré sa stali klasikou a dodnes sa hrajú a študujú. Alžbetínske divadlo prispelo k rozvoju anglického jazyka a kultúry a zanechalo trvalý odkaz v dejinách umenia.
Dedičstvo alžbetínskeho divadla je stále živé. Jeho vplyv je viditeľný v modernom divadle, filme, literatúre a populárnej kultúre. Shakespearove hry sa hrajú po celom svete a jeho postavy a citáty sa stali súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Alžbetínske divadlo nám pripomína silu umenia a jeho schopnosť reflektovať a ovplyvňovať spoločnosť.
tags: #Divadlo