Horehronský viachlasný spev predstavuje jedinečný a mimoriadne cenný prejav slovenskej tradičnej kultúry. Ide o fenomén, ktorý sa hlboko zakorenil v srdciach obyvateľov Horehronia a stal sa neoddeliteľnou súčasťou identity tohto regiónu. Je to umenie, ktoré sa dedí z generácie na generáciu, a ktoré si aj v modernej dobe zachováva svoju autenticitu a silu.
Čo presne robí horehronský viachlasný spev tak charakteristickým a rozpoznateľným? V prvom rade je tointenzita prejavu. Speváci spievajú z plných pľúc, s mohutným hlasom, ktorý nesie ďaleko do horskej krajiny. Nie je to jemné šepkanie, ale skôr mocný zvuk, ktorý rezonuje priestorom. Táto intenzita nie je samoúčelná; odráža drsnosť a zároveň krásu horehronskej prírody, ako aj silu a odolnosť tamojších ľudí.
Ďalším kľúčovým prvkom jehrdelný prejav. Speváci využívajú špecifickú techniku tvorby zvuku v hrdle, ktorá dodáva ich hlasom osobitý, mierne drsný a zároveň plný tón. Tento hrdelný prejav nie je prejavom námahy, ale skôr špecifickým spôsobom artikulácie, ktorý prispieva k celkovej charakteristike horehronského spevu. Je to technika, ktorá si vyžaduje zručnosť a dlhoročné skúsenosti.
Napokon, najvýraznejším znakom jeviachlasnosť samotná. Horehronský spev sa takmer vždy realizuje vo viacerých hlasoch. Nejde však o jednoduchý dvojhlas či trojhlas, aký poznáme z iných regiónov. Horehronská viachlasnosť je komplexnejšia, často improvizovaná a založená nasúzvukoch, ktoré sú pre laické ucho niekedy ťažko uchopiteľné. Ide o prepojenie melódií a harmónií, ktoré vytvárajú bohatú a plnú zvukovú textúru. Tieto súzvuky nie sú vopred striktne dané notami, ale skôr sa vyvíjajú organicky počas spevu, v závislosti od hlasov spevákov a ich vzájomnej interakcie.
Dôležitou črtou je ajnosnosť hlasu do diaľky. Horehronský spev bol v minulosti často spojený s pastierskym životom. Pastieri, roztrúsení po horských lúkach a pasienkoch, sa takto dorozumievali na diaľku, prenášali správy a udržiavali kontakt. Preto musel byť ich spev dostatočne silný a hlasný, aby ho bolo počuť aj z veľkej vzdialenosti. Táto nosnosť hlasu je dodnes charakteristická pre horehronský spev, aj keď už stratila svoju pôvodnú komunikačnú funkciu.
Horehronský viachlasný spev sa, ako už názov napovedá, viaže na regiónHorehronie. Konkrétne sa táto tradícia najsilnejšie zachovala v obciach akoVernár, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom a Polomka. Každá z týchto obcí má svoje vlastné nuansy a špecifiká v interpretácii spevu, hoci základné charakteristiky zostávajú spoločné.
Napríklad, spev zTelgártu môže byť známy svojou melodickou bohatosťou a ornamentálnosťou, zatiaľ čo spev zoŠumiaca sa vyznačuje možno ešte väčšou intenzitou a dôrazom na hrdelný prejav.Vernár aPohorelá sú známe svojou speváckou tradíciou a aktívnymi folklórnymi skupinami, ktoré sa venujú aj horehronskému viachlasnému spevu.Heľpa aZávadka nad Hronom tiež prispievajú k pestrosti a rozmanitosti tohto fenoménu svojimi vlastnými interpretáciami a lokálnymi piesňami.
Je dôležité zdôrazniť, že nejde o homogénny región s uniformným speváckym štýlom. Práve naopak,rozmanitosť a lokálne odlišnosti sú jedným z bohatstiev horehronského viachlasného spevu. Každá obec si zachováva svoje vlastné tradície a štýly, čo prispieva k celkovej pestrosti a vitalite tohto kultúrneho dedičstva.
Horehronský viachlasný spev nie je len o technike a zvukových charakteristikách. Je hlboko prepojený stradíciami a spôsobom života ľudí v tomto regióne. Jeho korene siahajú do minulosti, do čias, keď bol život v horských oblastiach náročný a úzko spätý s prírodou.
Ako už bolo spomenuté, spev bol pre pastierov prostriedkomkomunikácie a dorozumievania. Ale to nie je všetko. Spev bol aj formouzábavy a spoločenstva. Pri spoločných prácach, na pastviskách, pri večerných posedeniach pri ohni – všade tam sa spievalo. Spev sprevádzal dôležitéživotné udalosti, od narodenia a krstu, cez svadby, až po pohreby. Bol súčasťouobradov a zvykov, spojených s ročnými obdobiami a sviatkami.
Horehronský spev nie je len hudobný prejav, ale ajspoločenský jav. Spája ľudí, posilňuje komunitu a prenáša tradície z generácie na generáciu. Je to živé dedičstvo, ktoré sa neustále vyvíja a prispôsobuje meniacim sa podmienkam, ale zároveň si zachováva svoju podstatu a autenticitu.
V minulosti bol horehronský spev prevažnemužskou záležitosťou. Spievali predovšetkým pastieri, drevorubači a remeselníci. Ženy sa spevu venovali menej, a to skôr v domácom prostredí, pri ženských prácach. V súčasnosti sa však táto tradícia mení, aženy sa čoraz viac aktívne zapájajú do interpretácie a šírenia horehronského viachlasného spevu. V mnohých folklórnych skupinách sú ženy rovnocennými partnermi mužom a prispievajú k obohateniu a rozvoju tejto tradície.
Piesne horehronského viachlasného spevu sú tematicky veľmi pestré a odrážajúživot a skúsenosti ľudí v tomto regióne. Často sa v nich objavujú motívyprírody – hôr, lesov, riek a potokov. Príroda nie je len kulisou, ale aktívnym činiteľom, ktorý ovplyvňuje život ľudí a formuje ich charakter.
Ďalšou častou témou súpastiersky život a práca. Piesne opisujú ťažkosti a krásy pastierskeho remesla, vzťah človeka a zvierat, putovanie po horách a samotu na pastviskách. Tieto piesne sú často plné melanchólie a nostalgie, ale aj hrdosti a úcty k tradíciám.
Nechýbajú aniľúbostné piesne, ktoré vyjadrujú radosti a starosti spojené s láskou a vzťahmi. Tieto piesne sú často plné emócií, od nežnosti a túžby, až po smútok a sklamanie. Láska je univerzálna téma, ktorá sa prejavuje aj v horehronskom speve v rôznych podobách a odtieňoch.
Piesne môžu mať ajobradný a rituálny charakter. Sprevádzali svadby, pohreby, fašiangové oslavy a iné dôležité udalosti. V týchto piesňach sa často objavujú motívy spojené s vierou, osudom a prechodom medzi životom a smrťou.
V neposlednom rade, piesne môžu byť ajhumorné a satirické. Odráža sa v nich ľudový humor a schopnosť pozerať sa na život s nadhľadom a iróniou. Tieto piesne často kritizujú spoločenské neduhy a zosmiešňujú ľudské slabosti.
Horehronský viachlasný spev má pre Slovensko a Horehronie mimoriadnykultúrny a spoločenský význam. Je to živý dôkaz bohatstva a rozmanitosti slovenskej ľudovej kultúry. Je to umenie, ktoré pretrvalo stáročia a ktoré aj v súčasnosti oslovuje a inšpiruje ľudí.
V januári 2016 bol horehronský viachlasný spev zapísaný doReprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Toto uznanie je dôležitým krokom k ochrane a zachovaniu tejto vzácnej tradície pre budúce generácie. Zápis do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva nie je len symbolickým gestom, ale aj záväzkom k aktívnej podpore a rozvoju tejto tradície.
Pre zachovanie horehronského viachlasného spevu je kľúčovápodpora folklórnych skupín a jednotlivých spevákov, ktorí sa mu venujú. Je potrebné vytvárať podmienky preodovzdávanie tradície mladším generáciám, napríklad prostredníctvom kurzov, workshopov a folklórnych festivalov. Dôležitá je ajdokumentácia a výskum horehronského spevu, aby sa zachovali jeho rôzne podoby a lokálne špecifiká.
Horehronský viachlasný spev nie je len minulosťou, ale aj živou súčasťou a potenciálnou budúcnosťou slovenskej kultúry. Je to fenomén, ktorý si zaslúži našu pozornosť, úctu a podporu. Je to kultúrne bohatstvo, ktoré by sme mali chrániť a rozvíjať, aby aj naďalej obohacovalo náš život a identitu.
Tradičný horehronský viachlasný spev sa tak stáva nielen prejavom kultúrneho dedičstva, ale aj živým mostom spájajúcim generácie, regióny a ľudí s hlbokými koreňmi slovenskej identity.
tags: #Spev